Medárik zlatosluchý (Meliphaga lewinii)

Meliphagidae (medárikovité)

Medárik zlatosluchý

Meliphaga lewinii — stredne veľký medárik vlhkých lesov V Austrálie s diagnostickou bledožltou polkruhovou ušnou škvrnou a neprehliadnuteľným machine-gun hlasom, IUCN LC

IUCN: LC (Least Concern, 2018) | Least Concern (najmenej ohrozeny) podla BirdLife International a IUCN (hodnotenie 2018). Druh je bezny a rozsireny v celom vlhkom lesnom pasme V pobrecia Australie s celkovo stabilnou populaciou. Nie je zaradeny v ziadnej prilohe CITES ani v prilohe EPBC Act 1999. Osobitna pozornost si zasluzi izolovaný poddruh amphochlora na McIlwraith Range (Cape York Peninsula) — populacia odhadovana na menej ako 5 000 jedincov (zdroj: CSIRO / Emu: Austral Ornithology 2009), co ho robi lokalne zranitelnym aj pri zdravom stave nominalneho poddruhu. Dlhodoby tlak na druh predstavuje strata a fragmentacia vlhkych lesov. V SR sa druh nevyskytuje ani nie je zaradeny pod slovensky zakon 543/2002 Z. z.
Dĺžka19–22 cm
Hmotnosť27–49 g (priemer banding-vzorky 34,4 g, ABBBS)
Dožitiemax. 15,9 r vo voľnej prírode (ABBBS banding)
IUCNLC (najmenej ohrozený, hodnotenie 2018)
RozšírenieV pobrežie Austrálie: S Queensland po strednú Victoriu
BiotopVlhký les, dažďový prales, záhrady s natívnymi rastlinami
StravaPrevažne ovocie a bobule, nektár, hmyz (frugivor)
Hniezdenie2–3 vajíčka; inkubácia 14 dní; fledgling 14 dní; sept–jan
HlasHlasné machine-gun volanie (rýchle staccato séria)
Pohlavný dimorfizmusMinimálny; juvenily majú hnedé (nie modrosivé) oko
🔊
Hlučnosť
4/5
🤝
Priľnavosť
1/5
⚡
Aktivita
4/5
🗣️
Reč
1/5
💎
Zriedkavosť
5/5

Výživa

50% 30% 20% STRAVA zloženie
Bobule a drobné plody — primárna zložka stravy; druh aktívne vyhľadáva plody v korunách stromov a krovín; zohráva dôležitú úlohu pri šírení semien v dažďovom pralese 50%
Nektár kvetov — dôležitá energetická zložka; druh navštevuje kvety eukalyptov a lesných rastlín; štetkovitý jazyk umožňuje efektívny zber nektáru; funkcia opeľovača 30%
Hmyz a bezstavovce — bielkovinová zložka; zbieraný v korunách stromov a na kôre (gleaning); niektorý hmyz je chytaný za letu; nevyhnutný pri kŕmení mláďat 20%

Odporúčané potraviny

  • Zrelé bobule a drobné mäkké plody natívnych austrálskych rastlín — primárna zložka stravy v prírode; druh vyhľadáva ovocie v korunách stromov
  • Nektár kvetov eukalyptov, bánksií (Banksia), grevílií (Grevillea) a ďalších natívnych rastlín — dôležitý zdroj energie; štetkovitý jazyk umožňuje efektívny zber
  • Hmyz a drobné bezstavovce — chrobáky, muchy, húsenice, pavúky; zbierané na listoch, kôre a v korunách; niektoré druhy chytané za letu (flycatching)
  • Čerstvá čistá voda — každý deň k dispozícii; druh vyhľadáva potoky, kaluže a záhradné napájadlá

Zakázané potraviny

  • Avokádo — persín je pre vtáky smrteľne toxický aj v malom množstve
  • Čokoláda, kakao, kofeín — jedovaté pre všetky vtáky
  • Soľ, slané a silne korenené ľudské potraviny — poškodzujú obličky a elektrolytovú rovnováhu
  • Plesnivé alebo skazené ovocie a krmivo — riziko mykotoxínov a bakteriálnych infekcií
  • Cukorné roztoky z domácej kuchyne ako náhrada nektáru — narúšajú črevnú mikroflóru, neposkytujú potrebné minerály a vitamíny
Tip od odborníka Medárik zlatosluchý je v prírode prevažne frugivor a nektárovka — základ stravy tvorí ovocie a bobule (cca 50 %), doplnené nektárom (cca 30 %) a hmyzom (cca 20 %); hmyz je nevyhnutný najmä pri kŕmení mláďat (zdroj: Wikipedia EN, animalia.bio). Druh sa v európskej avikultúre bežne nechová — táto stránka má atlasový a poznávací charakter. Ak by sa jedinec dočasne ocitol v ľudskej starostlivosti (zranenie, záchranná stanica v Austrálii), základom je komerčná nektárová zmes pre medárikovité (dostupná v Austrálii) spolu s čerstvým mäkkým ovocím a živým hmyzom; akákoľvek starostlivosť patrí výhradne do rúk vyškoleného záchranára alebo veterinára.

Správanie a komunikácia

4 Hlučnosť 1 Priľnavosť 4 Aktivita 1 Reč 5 Zriedkavosť 3
4/5 Tichý Hlučný
Hlučnosť
Medárik zlatosluchý je pomerne hlasný druh — jeho charakteristické machine-gun volanie (séria rýchlych rovnakých staccato tónov) je počuteľné na veľkú vzdialenosť a je jedným z najbežnejších zvukov vlhkých lesov východnej Austrálie. Vokalizuje aktívne počas celého roka, najintenzívnejšie v hniezdnej sezóne. Nie je to klietkový druh, hodnotenie domácej rušivosti je len hypotetické.
1/5 Nezávislý Priľnavý
Priľnavosť
Medárik zlatosluchý je voľne žijúci divoký druh — v záhradách a parkoch s natívnymi rastlinami môže byť pozoruhodne tolerantný voči ľuďom, no fyzický kontakt je preň stresujúci. Nie je to klietkový maznáčik ani vták na ruku.
4/5 Pokojný Aktívny
Aktivita
Aktívny a pohyblivý druh — medárik zlatosluchý trávi väčšinu dňa aktívnym zbieraním potravy v korunách stromov: zbiera ovocie, hmyz a nektár, pričom niektorý hmyz chytá aj za letu. Pohybuje sa prevažne sám alebo v malých voľných skupinách do 10 jedincov. Aktivita je celodenná, najintenzívnejšia v ranných hodinách.
1/5 Žiadna Výborná
Reč
Medárik zlatosluchý nenapodobňuje ľudskú reč — jeho vokálny repertoár je vrodený a pozostáva z charakteristického machine-gun volania a poplašných hlások. Ide o voľne žijúci druh, nie hovoriaci klietkový vták.

Hlasový prejav a reč

4/5 hlasitosť

Medárik zlatosluchý má mimoriadne charakteristický a ľahko rozoznateľný hlas, ktorý ho prezrádza ešte skôr, než ho pozorovateľ zahliadne. Hlavné volanie je hlasná séria rýchlych rovnakých staccato tónov — opisovaná ako zvuk guľometu (machine-gun rattle); opakovaná krátka fráza znie rovnomerne na jednej výškovej úrovni a je počuteľná na veľkú vzdialenosť skrze vlhký les (zdroj: Australian Museum, Birds in Backyards, Wikipedia EN). Práve táto rýchla monotónna opakovacia séria ho odlišuje od príbuzného medárika žltoškvrnného (Meliphaga notata), ktorý má pomalšie volania s premenlivou výškou, a od medárika gracilného (Meliphaga gracilis), ktorý vydáva jednoduchšie, neseriové tóny. Druh nenapodobňuje ľudskú reč; okrem hlavného volania vydáva tiché kontaktné hlásky a poplašné volania. Xeno-canto eviduje 75 popredných nahrávok (zdroj: xeno-canto.org).

Dokáže hovoriť? Medárik zlatosluchý nenapodobňuje ľudskú reč. Jeho vokálny repertoár je vrodený a pozostáva z charakteristického machine-gun volania, kontaktných hlások a poplašných volaní. Ide o voľne žijúci druh, nie hovoriaci klietkový vták.

Typické zvuky

  • Hlavné volanie — machine-gun rattle: hlasná séria rýchlych rovnakých staccato tónov opakovaná monotónne na jednej výškovej úrovni; typický zvuk vlhkých lesov V Austrálie; počuteľné na veľkú vzdialenosť (zdroj: Australian Museum, Wikipedia EN, Birds in Backyards)
  • Poplašné a kontaktné hlásky — tichšie, kratšie výkrovy vydávané pri narušení teritória alebo pri kontakte s príslušníkmi vlastného druhu; menej nápadné ako hlavné volanie
  • Juvenilné begging calls — mláďatá po opustení hniezda vydávajú kontaktné prosebné hlásky pri dokrmovaní rodičmi; líšia sa od dospelého repertoáru
  • Nahrávky: xeno-canto.org (75 popredných nahrávok druhu Meliphaga lewinii, https://xeno-canto.org/species/meliphaga-lewinii)

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus
Hlavná hniezdna sezóna (september–január); v niektorých oblastiach možná od júna do marca v závislosti od zemepisnej šírky (zdroj: Wikipedia EN, Birds in Backyards)
Tok a obrana teritória — samec (a samica) háji teritórium hlasným machine-gun volaním; vokalizácia intenzívna pred a počas hniezdnej sezóny
Odchov mláďat — inkubácia trvá 14 dní; mláďatá opúšťajú hniezdo po ďalších 14 dňoch; obaja rodičia sa starajú o mláďatá (zdroj: Wikipedia EN, Birds in Backyards)
Mimohniezdne obdobie — druh je prevažne stály; v zime (apríl–júl na juhu areálu) môže uskutočňovať vertikálnu migráciu do nižších polôh; vokalizuje menej intenzívne
Celoročne prítomný v areáli — stály (nesťahovavý) druh bez dlhých sezónnych prelevov; lokálne vertikálne pohyby za potravou v chladnejšom období

Vhodný pre teba?

Skúsenosť Voľne žijúci endemit Austrálie — v SR sa bežne nechová. Medárik zlatosluchý je divoký austrálsky vták; v európskej avikultúre nie je etablovaným chovateľským druhom. Táto stránka má atlasový a poznávací charakter — informácie sú určené pre záujemcov o austrálske vtáctvo, ornitológiu, ekológiu a birdingovú turistiku. Druh nie je v CITES ani v prílohe EPBC Act.
Priestor Druh sa v SR bežne nechová; overený priestorový štandard pre avikultúru neexistuje. V prírode obýva vlhké lesy a dažďové pralesy východného pobrežia Austrálie s rozmanitou vegetáciou, nektárovými kvetmi a dostupným ovocím. Druh vyžaduje veľký priestor s drevenatou vegetáciou.
Deti v domácnosti Medárik zlatosluchý nie je domáci maznáčik. Deťom ho možno predstaviť ako fascinujúci príklad druhu s neprehliadnuteľným hlasom — stroj-puškovité volanie patrí k najtypickejším zvukom austrálskeho dažďového pralesu. Je to tiež vynikajúci príklad frugivora, ktorý šíri semená a pomáha regenerácii lesa. V austrálskych záhradách s natívnymi rastlinami ho možno ľahko pozorovať.
Hlučnosť Druh vydáva hlasné machine-gun volanie počuteľné na veľkú vzdialenosť; v austrálskych záhradách a lesoch patrí k charakteristickým zvukom. Keďže sa v bežnej avikultúre nechová, hodnotenie domácej rušivosti je len hypotetické.
Verdikt odborníka Medárik zlatosluchý (Meliphaga lewinii) je stredne veľký spevavec (19–22 cm, 27–49 g) z čeľade Meliphagidae (medárikovité), endemický vo vlhkých lesoch a dažďových pralesoch východného pobrežia Austrálie. Tmavoolivovosivé telo kontrastuje s diagnosticky veľkou bledožltou polkruhovou (kosáčikovitou) ušnou škvrnou za okom — tento znak ho robí dobre identifikovateľným v teréne a v jazyku ho vystihuje slovenské meno zlatosluchý. Ďalšie znaky: čierny zavalitý zobák so žltkastým kútikom (gape), modrosivé oko u dospelcov (u juvenilov hnedé) a jemné bledožlté obrúbenie krídlových pier viditeľné v lete. Pohlavný dimorfizmus je minimálny — samec a samica sú sfarbením takmer identickí. Druh sa odlišuje od príbuzného medárika žltoškvrnného (Meliphaga notata, Yellow-spotted Honeyeater, 16–20 cm, menší, ušná škvrna oválna, oko hnedé, volanie pomalé a s premenlivou výškou) a od medárika gracilného (Meliphaga gracilis, Graceful Honeyeater, ešte menší, ušná škvrna kruhová, oko modrosivé, volanie jednoduché nesériové) — obe sú menšie a obmedzené na severovýchodný Queensland, kde sa ich areál s medárikom zlatosluchým čiastočne prekrýva. Druh je prevažne frugivor: základ stravy tvoria bobule a drobné plody (cca 50 %), doplnené nektárom (cca 30 %) a hmyzom (cca 20 %); hrá dôležitú úlohu pri šírení semien a opeľovaní v dažďovom pralese. Zohráva úlohu aj pri polinácii eukalyptov a natívnych krov. Hlas je charakteristická hlasná machine-gun séria rýchlych rovnakých staccato tónov, počuteľná na veľkú vzdialenosť. Hniezdna sezóna trvá september až január; hniezdo je veľký pohár z vegetácie, pavučiny a mäkkého materiálu; znáška 2–3 vajíčok; inkubácia 14 dní; mláďatá opúšťajú hniezdo po ďalších 14 dňoch; starajú sa obaja rodičia. Druh je prevažne stálym (nesťahovavým), s vertikálnou migráciou do nižších polôh v chladnejšom období. Maximálne zaznamenané dožitie je 15,9 roka (ABBBS banding; zdroj: AnAge). Tri poddruhy: nomínátny lewinii (najrozšírenejší), mab (vlhké trópy NE Queenslandu) a amphochlora (izolovaná populácia McIlwraith Range, max. ~5 000 jedincov). IUCN hodnotí druh ako najmenej ohrozený (LC); nie je v CITES ani prílohe EPBC Act. V SR sa nechová — ide o atlasový voľne žijúci druh.

Prostredie a požiadavky

Prirodzený biotop (voľne žijúci druh)
Vlhký les a dažďový prales (rainforest a wet sclerophyll forest) pozdĺž východného pobrežia Austrálie, od severného Queenslandu po strednú Victoriu; výška 0–1 200 m n. m.
Medárik zlatosluchý obýva vlhké lesy a dažďové pralesy — preferuje husté, dobre zarastené biotopy s dostupným ovocím a kvetmi. Preniká aj do suchších krovín (dry sclerophyll forest), priľahlých záhrad a mestských parkov s natívnymi rastlinami. Kľúčová je dostupnosť zrelého ovocia a nektárových rastlín v korunách stromov. Izolovaný poddruh amphochlora sa obmedzuje na horské lesy McIlwraith Range nad 500 m n. m.
Sociálne správanie
Prevažne solitárny alebo v malých voľných skupinách do 10 jedincov; nie je koloniálny
Medárik zlatosluchý sa zdržiava prevažne sám alebo príležitostne v malých voľných skupinách do 10 jedincov (zdroj: Australian Museum). Na rozdiel od príbuzného medárika krikľavého (Manorina melanocephala) nie je koloniálny a nevyháňa agresívne iné druhy vtákov. Teritóriá háji hlasným volaním. V hniezdnej sezóne žijú párovo.
Podnebie a sezónne pohyby
Mierny a subtropický klimát vlhkých lesov V Austrálie; stály (nesťahovavý) druh s vertikálnou migráciou v chladnejšom období
Druh je prispôsobený na vlhké a teplé podnebie vlhkých lesov austrálskeho východného pobrežia. Nie je sťahovavým vtákom — vykonáva len vertikálnu (altitudinálnu) migráciu: v chladnejšom austrálskom zimnom polroku (apríl–júl) sa môže posúvať do nižších a teplejších polôh, kde je dostatok potravy. Tento pohyb je krátkodobý a lokálny.
Hniezdo a hniezdny materiál
Veľký pohárkovitý košík z vegetácie, pavučiny a mäkkého materiálu; umiestnený v korunách stromov alebo kroch; znáška 2–3 vajíčok; sezóna september–január
Hniezdo je veľký pohárkovitý košík z rastlinného materiálu (vetvičky, trávy, kôra) tmelený pavučinou a vystlaný mäkkým materiálom (perie, rastlinné vlákniny). Znáša 2–3 vajíčka (oválneho tvaru). Hniezdna sezóna prebieha september až január, v niektorých oblastiach možná od júna do marca. Inkubácia trvá 14 dní; mláďatá opúšťajú hniezdo po ďalších 14 dňoch. Obaja rodičia sa starajú o mláďatá (zdroj: Wikipedia EN, Birds in Backyards).
Kúpanie a hygiena
Vyhľadáva plytkú vodu v prírode — potoky, kaluže, záhradné napájadlá
Medáriky sa pravidelne kúpajú v plytkých vodných zdrojoch — potoky, kaluže a záhradné napájadlá sú vítanými hniezdiskami aj kúpanisku. V záhradách s natívnymi rastlinami a vtáčou misou s vodou je druh bežným hosťom.
Denná aktivita a denný rytmus
Striktne denný vták; aktívny od svitania; ranné hodiny sú najintenzívnejšie (spev, kŕmenie); stálym druh bez dlhých sezónnych migrácií
Medárik zlatosluchý je striktne denný vták. Najaktívnejší je v ranných hodinách — vtedy vydáva najintenzívnejšie machine-gun volania a aktívne zbiera potravu v korunách stromov. Druh nevykonáva nočné ani dlhé sezónne migrácie; jeho aktivita je viazaná na dennú dostupnosť ovocia, nektáru a hmyzu vo vlhkých lesoch.

Rozmnožovací cyklus

Tok a obrana teritória
Pred hniezdnou sezónou (august–október); hlasné machine-gun volania pri obrane teritória

Medárik zlatosluchý háji teritórium najmä hlasným machine-gun volaním — séria rýchlych rovnakých tónov funguje ako hlasová demarkácia voči iným jedincom. Tok nie je predmetom detailnej dokumentácie v dostupných zdrojoch. Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne v prvom roku života (analógiou s príbuznými medárikovitými; druh-špecifické údaje nie sú spoľahlivo overené). Ide o správanie voľne žijúcich vtákov; druh sa v zajatí nerozmnožuje.

Hniezdo a znáška
2–3 vajíčka; hniezdna sezóna september–január (zdroj: Wikipedia EN, Birds in Backyards)

Hniezdo je veľký pohárkovitý košík z rastlinného materiálu (vetvičky, trávy, kôra) viazaný pavučinou a vystlaný mäkkým materiálom. Umiestňuje sa v korunách stromov alebo kríkov. Znáška obsahuje 2–3 vajíčka oválneho tvaru; farba vajíčok nie je spoľahlivo špecifikovaná v dostupných zdrojoch. Hniezdna sezóna trvá september až január; v niektorých oblastiach môže byť rozšírená od júna do marca.

Inkubácia
14 dní; obaja rodičia sa starajú o mláďatá po vyliahnutí (zdroj: Wikipedia EN, Birds in Backyards)

Inkubácia trvá 14 dní (zdroj: Wikipedia EN, Birds in Backyards — 2 nezávislé zdroje). Presné rozdelenie inkubačných povinností medzi samca a samicu nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo špecifikované — uvádza sa, že obaja rodičia sa starajú o mláďatá po vyliahnutí. Inkubácia prebieha na hniezde ukrytom v hustej vegetácii.

Liahnutie a kŕmenie mláďat
Mláďatá opúšťajú hniezdo 14 dní po vyliahnutí; kŕmia obaja rodičia (zdroj: Wikipedia EN, Birds in Backyards)

Mláďatá sa liahnu krmivé (altriciálne). Kŕmia ich obaja rodičia — hmyz je v tomto období nevyhnutnou bielkovinovou zložkou pre rast mláďat, zatiaľ čo ovocie a nektár dopĺňajú energetické nároky. Mláďatá opúšťajú hniezdo po 14 dňoch od vyliahnutia (zdroj: Wikipedia EN, Birds in Backyards). Po opustení hniezda ich rodičia ešte istý čas dokrmujú.

Vývoj mláďat
Juvenily s hnedým (nie modrosivým) okom; dospelé sfarbenie sa vyvíja v priebehu prvého roka

Juvenilné jedince sú sfarbením podobné dospelcom, no odlišujú sa hnedým (nie modrosivým) okom — práve farba oka je kľúčovým identifikačným znakom na rozlíšenie juvenilov od dospelcov. Bledožltá ušná škvrna je prítomná aj u juvenilov. Modrosivé oko dospelého sfarbenia sa vyvíja postupne počas prvého roka života. Presný vek osamostatnenia nie je v dostupných zdrojoch overený.

Pohlavná dospelosť a dožitie
Pravdepodobne 1. rok; maximálne zaznamenané dožitie 15,9 roka (ABBBS banding; zdroj: AnAge)

Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo overený — analógiou s príbuznými medárikovitými sa odhaduje na prvý rok života. Maximálne zaznamenané dožitie je 15,9 roka (krúžkovaný jedinec, Australian Bird and Bat Banding Scheme — ABBBS; zdroj: AnAge/genomics.senescence.info). Priemerná hmotnosť dospelca v banding-databáze: 34,4 g. Oiseaux.net uvádza maximálne dožitie 14 rokov — dáta sa mierne líšia podľa zdroja; uvádzame overenú hodnotu ABBBS (15,9 r) ako vyššiu a najpresnejšiu.

Ochočenie a kontakt

5 Trvanie: Druh sa v zajatí prakticky nechová a neochočuje — ide o voľne žijúceho endemita austrálskych vlhkých lesov. Aklimatizácia na fyzický kontakt s ľuďmi nie je reálnym cieľom.

Medárik zlatosluchý je voľne žijúci divoký druh, ktorý sa v európskej avikultúre bežne nechová. V austrálskych záhradách s natívnymi rastlinami môže byť tolerantný voči ľuďom, no táto tolerancia je adaptáciou na suburbanné prostredie — nie ochočením. Nie je to vták na ruku ani spoločenský maznáčik. Najlepší spôsob kontaktu s týmto druhom je pozorovanie vo voľnej prírode alebo záhrade s natívnymi rastlinami počas návštevy Austrálie.

1

Neusiluj sa o ochočenie — medárik zlatosluchý je voľne žijúci endemit austrálskych vlhkých lesov; v SR a EÚ sa bežne nechová

2

Ak ťa druh zaujíma, sleduj ho vo voľnej prírode — v záhradách a lesoch s natívnymi rastlinami (banksia, grevília, eukalypty) je bežným a hlasným obyvateľom

3

Ak pozoruješ zraneného jedinca v Austrálii, odovzdaj ho záchrannej stanici (WIRES alebo Wildlife Victoria) — nemanipuluj bez odbornej pomoci

4

Odmietni produkty z nelegálneho vývozu austrálskych divých vtákov; podpora ochrany vlhkých lesov pomáha tomuto a mnohým ďalším ohrozeným druhom

Cena a kde kúpiť

v SR a EÚ sa bežne nepredáva — trhová cena v avikultúre neexistuje (presné údaje neoverené)

Medárik zlatosluchý nie je zaradený v CITES, avšak austrálska legislatíva (EPBC Act 1999) zakazuje odchyt a vývoz divých austrálskych vtákov. V SR a EÚ sa bežne nepredáva a trhová cena preň neexistuje. Ide o atlasový voľne žijúci druh; táto stránka nie je chovateľský inzerát.

Druh sa v SR nepredáva — ide o voľne žijúceho endemita Austrálie; EPBC Act zakazuje odchyt a vývoz divých jedincov
Sledovanie vo voľnej prírode počas návštevy Austrálie — vo vlhkých lesoch, záhradách a parkoch s natívnymi rastlinami je druh bežný a ľahko identifikovateľný podľa hlasu
Databázy eBird, Avibase a xeno-canto — najlepší zdroj nahrávok, fotografií a máp rozšírenia druhu
Na čo si dať pozor Medárik zlatosluchý nie je vták na predaj ani bežný chovateľský druh v SR alebo EÚ. Záujem o tento druh najlepšie uspokojí sledovanie vo voľnej prírode — vo vlhkých lesoch a záhradách s eukalyptami, bánksiami a grevíliami po celom východnom pobreží Austrálie je jeho neprehliadnuteľné machine-gun volanie jedným z najtypickejších zvukov. Fascinujúce je pozorovanie, ako druh vyhľadáva zrelé bobule a navštevuje kvety za nektárom — zároveň šíri semená a opeľuje natívnu flóru.

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) Medárik zlatosluchý 19–22 cm Medárik žltoškvrnný 16–20 cm Medárik gracilný menší ako zlatosluchý (presné metrické údaje v dostupných zdrojoch neoverené) Medárik krikľavý 24–28 cm
Medárik zlatosluchý Medárik žltoškvrnný (Meliphaga notata, Yellow-spotted Honeyeater) Medárik gracilný (Meliphaga gracilis, Graceful Honeyeater) Medárik krikľavý (Manorina melanocephala, Noisy Miner)
Dĺžka19–22 cm16–20 cmmenší ako zlatosluchý (presné metrické údaje v dostupných zdrojoch neoverené)24–28 cm
Váha27–49 g (priemer banding-vzorky 34,4 g, ABBBS)23–30 g (samce 24–29,5 g; samice 23,5–30 g)presné údaje neoverené60–80 g (priemer 60,575 g, ABBBS)
Dožitiemax. 15,9 r (ABBBS banding); oiseaux.net: max. 14 rpresné údaje neoverenépresné údaje neoverenémax. 12,4 r (ABBBS banding)
Hlučnosťvoľne žijúci endemit vlhkých lesov V Austrálie — v SR sa bežne nechovávoľne žijúci endemit tropického NE Queenslandu — v SR sa nechovávoľne žijúci — Cape York Peninsula, Nová Guinea, Arove ostrovy — v SR sa nechovávoľne žijúci endemit V a JV Austrálie — v SR sa bežne nechová
Stav IUCNIUCN LC; nie je v CITES ani EPBC ActIUCN LC; nie je v CITESIUCN LC; nie je v CITESIUCN LC; nie je v CITES; premnoženie klasifikované ako EPBC Key Threatening Process
Povahatmavoolivovosivé telo, veľká bledožltá polkruhová (kosáčikovitá) ušná škvrna za okom, čierny zavalitý zobák so žltkastým kútikom, modrosivé oko dospelca (hnedé u juvenilov), bledožlté obrúbenie krídlových pier; pohlavný dimorfizmus minimálnypodobné olivovosivé sfarbenie ako zlatosluchý, ALE: ušná škvrna OVÁLNA (nie kosáčikovitá); oko HNEDÉ (nie modrosivé) — kľúčový terénny znak; celkovo menší; hlas pomalší s premenlivou výškouolivovosivé sfarbenie, ušná škvrna KRUHOVÁ (nie kosáčikovitá); oko modrosivé (rovnaké ako zlatosluchý); jemnejší zobák; najmenší z tria podobných druhov; hlas jednoduchý, nesériový (nie machine-gun)sivé telo, čierne temeno a čierna tvárová maska, žlto-oranžový zobák a nožičky, žltá holá koža za okom — žiadna polkruhová ušná škvrna; kolonálny a agresívny; výrazne iný habitus než zlatosluchý
Areálvlhké lesy a dažďové pralesy pozdĺž celého V pobrežia Austrálie, od severného Queenslandu po strednú Victoriu; stály nesťahovavý druh; 3 poddruhy; prevažne frugivor; machine-gun hlastropické dažďové pralesy severovýchodného Queenslandu — od Mackay po Cape York Peninsula; výška nad 200 m n. m. (max. záznamy do 1 200 m); areál čiastočne sa prekrýva so zlatosluchým v severnom Queenslande; 2 poddruhynižšie polohy Cape York Peninsula (kontrastuje so zlatosluchým na vyšších polohách), Nová Guinea (Aru ostrovy, juh Novej Guiney), mangrove lesy a vlhké lesy v nižšinách; prekrýva sa so zlatosluchým v severovýchodnom Queenslandeotvorené eukalyptové lesy, vresoviská, suburbanné parky V a JV Austrálie (QLD, NSW, VIC, SA, Tasmánia); stály druh; iný biotop — preferuje otvorenejšie prostredie než zlatosluchý vo vlhkých lesoch

Choroby a prevencia

Stres a poranenia z odchytu a manipulácie
vysoká

Príznaky: Panika, nárazy do prekážok, poranenia krídel a hlavy, vyčerpanie, odmietanie potravy, náhly úhyn

Najväčšie riziko pre voľne žijúci druh v dočasnej ľudskej starostlivosti. Stres oslabuje imunitu a je priamou príčinou úhynu u stredne veľkých spevavcov. Kľúčové: ticho, tma, minimum manipulácie a rýchly transfer ku kvalifikovanej záchrannej stanici (WIRES, Wildlife Victoria). Cieľom je vždy návrat do prírody, nie udomácnenie.

Predácia — introdukované mačky a líšky
vysoká

Príznaky: Poranenia od predátorov; straty mláďat z hniezda; pokles lokálnych populácií

Introdukované šelmy — domáce a zdivočené mačky (Felis catus) a líšky (Vulpes vulpes) — sú v Austrálii hlavnou príčinou úhynu pôvodných vtákov. Mláďatá po opustení hniezda sú osobitne zraniteľné. Ochranné opatrenia: mačky v interiéri v noci, kontrola predátorov v záhradách, hustá nízka vegetácia ako úkryt.

Aspergilóza (Aspergillus spp.)
stredná

Príznaky: Ťažké dýchanie, dýchanie s otvoreným zobákom, letargia, nechutenstvo, chudnutie

Plesňová infekcia dýchacích ciest z vlhkého alebo plesnivého prostredia — riziko u stresovaných jedincov v dočasnej ľudskej starostlivosti. Prevencia: suché, dobre vetrané prostredie, čerstvé krmivo. Liečba antifungálnymi liekmi patrí výhradne do rúk aviárneho veterinára.

Endoparazity — kokcídie a hlísty
stredná

Príznaky: Riedky trus, chudnutie napriek žravosti, nastŕpané perie, slabosť

Voľne žijúce medáriky môžu niesť črevné parazity, ktoré sa pri strese alebo v stiesnenom prostredí premnožia. U jedincov v dočasnej starostlivosti pomáha hygiena a koprologická kontrola; liečba cielenými antiparazitikami patrí veterinárovi. Nové jedince drž oddelene v karanténe.

Strata biotopu — fragmentácia a odlesňovanie vlhkých lesov
stredná

Príznaky: Pokles lokálnych populácií; fragmentácia areálu; izolácia podpopulácií

Napriek IUCN statusu LC je dlhodobým tlakom na druh strata a fragmentácia vlhkých lesov a dažďových pralesov východného pobrežia Austrálie v dôsledku odlesňovania, rozširovania poľnohospodárskej pôdy a urbanizácie. Izolovaná populácia poddruhu amphochlora na McIlwraith Range (menej ako 5 000 jedincov) je osobitne zraniteľná stratou fragmentovaného horského habitatu (zdroj: CSIRO / Emu 2009).

Prevencia Medárik zlatosluchý sa v SR bežne nechová, preto zásady platia pre dočasnú starostlivosť o zranené alebo oslabené voľne žijúce jedince (napr. záchranná stanica v Austrálii): (1) Minimalizácia stresu — ticho, tma, čo najmenej manipulácie; stres je priamou príčinou úhynu. (2) Špecializovaná strava — komerčný nektárový prípravok pre medárikovité, čerstvé mäkké ovocie a živý hmyz; žiadne cukorné roztoky z domácej kuchyne. (3) Suché, bezprievanové a hygienické prostredie — prevencia aspergilózy. (4) Karanténa pri podozrení na parazity. Cieľom je vždy rýchle uzdravenie a návrat do prírody. Pri každom príznaku choroby vyhľadaj aviárneho veterinára alebo austrálsku záchrannú stanicu.

Zaujímavosti

1

Zlaté ucho ako diagnostický znak — slovenský i anglický (Lewin's Honeyeater) prívlastok druh opisuje skôr zemepisným menom než telesným znakom; slovenský preklad „zlatosluchý" však výstižne odkazuje na veľkú bledožltú polkruhový ušnú škvrnu (kosáčikovitú / crescent) — táto je najzreteľnejším poľným identifikačným znakom, ktorý druh odlíšuje od väčšiny austrálskych spevavcov na prvý pohľad.

2

Guľometný hlas prezrádza prítomnosť — medárik zlatosluchý je typicky oveľa skôr počuteľný ako viditeľný. Hlasná séria rýchlych rovnakých staccato tónov — opisovaná ako machine-gun rattle — preniká hustým vlhkým lesom a v Austrálii patrí k najtypickejším hlasom dažďového pralesa. Práve táto monotónna opakovacia séria ho spoľahlivo odlíši od podobných druhov, ktoré majú pomalšie alebo variabilnejšie volania.

3

Frugivor, nie len nektárovka — na rozdiel od mnohých medárikovitých, kde nektár tvorí základ stravy, medárik zlatosluchý je predovšetkým frugivor: cca 50 % stravy tvoria bobule a drobné plody, cca 30 % nektár a cca 20 % hmyz (zdroj: Wikipedia EN, animalia.bio). Toto ho robí dôležitým rozšiřovačom semien v dažďovom pralese — semená prehltnutých plodov klíčia po prechode tráviacim traktom na nových miestach.

4

Tri poddruhy — vrátane izolovanej horskej populácie — poddruh amphochlora je obmedzený na izolovanú populáciu v horskej oblasti McIlwraith Range na Cape York Peninsula (nad 500 m n. m.). Štúdia CSIRO (2009) odhaduje túto populáciu na menej ako 5 000 jedincov — je to jedna z najmenších a najzraniteľnejších austrálskych vtáčích populácií napriek tomu, že celkový druh je hodnotený IUCN LC.

5

Oko je vek — hnedé vs. modrosivé — jedným z najužitočnejších znakov pri terénnom určovaní veku je farba oka: dospelci majú charakteristické modrosivé oko, juvenilné jedince hnedé. Tento znak v kombinácii s ušnou škvrnou robí druh pomerne ľahko určiteľným aj pre menej skúsených pozorovateľov, pokiaľ je vták v dobrom svetle.

6

Pomenovaný po Johnovi Lewinovi — druhové meno lewinii nesie druh na počesť anglického prírodovedca a umelca Johna Lewina (1770–1819), ktorý prišiel do Austrálie v roku 1800 a stal sa prvým zákonom vycvičeným umelcom v Austrálii. Namaľoval viaceré austrálske vtáky a motýle, pričom jeho „Birds of New Holland" (1808) bolo prvým dielom o austrálskych vtákoch vydaným v Austrálii.

7

Dožíva takmer 16 rokov — maximálne zaznamenané dožitie vo voľnej prírode je 15,9 roka (Australian Bird and Bat Banding Scheme, ABBBS; zdroj: AnAge). Toto je pozoruhodná dlhovekosť pre stredne veľkého speváčka, porovnateľná s dožitím mnohých väčších druhov.

8

Troj-druhová identifikačná záhada — v severovýchodnom Queenslande sa areál medárika zlatosluchého prekrýva s dvoma menšími príbuznými, medárikom žltoškvrnným (Meliphaga notata) a medárikom gracilným (Meliphaga gracilis). Všetky tri majú bledožltú ušnú škvrnu, olivovosivé sfarbenie a podobný habitus. Kľúčové rozlíšenie: ušná škvrna medárika zlatosluchého je kosáčikovitá (crescent), žltoškvrnného oválna a gracilného kruhová; oko medárika zlatosluchého je modrosivé, žltoškvrnného hnedé; medárik zlatosluchý je najväčší a má neprehliadnuteľné guľometné volanie.

Taxonomická klasifikácia

species Medárik zlatosluchý (Meliphaga lewinii)
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves (vtáky)
Rad Passeriformes (vrabcotvaré)
Čeľaď Meliphagidae (medárikovité)
Rod Meliphaga Lewin, 1808
Druh Meliphaga lewinii (Swainson, WJ 1837)
Poddruh SR v SR sa vo voľnej prírode nevyskytuje — endemit vlhkých lesov východného pobrežia Austrálie; v európskej avikultúre sa bežne nechová
Poddruhy Tri poddruhy (IOC, Wikipedia EN, Avibase, Birds of the World): M. l. lewinii (nomínát — od strednej Victorie po Rockhampton v Queenslande; najrozšírenejší, jediný výskyt mimo Queenslandu); M. l. mab (severovýchodný Queensland — od Rockhampton po Cooktown, vlhké trópy); M. l. amphochlora (izolovaná populácia — McIlwraith Range, Cape York Peninsula, nadmorská výška nad 500 m; populácia odhadovaná na menej ako 5 000 jedincov podľa štúdie CSIRO 2009). Druhové meno lewinii nesie druh na počesť anglického prírodovedca a umelca Johna Lewina (1770–1819), ktorý prišiel do Austrálie v roku 1800 a ako prvý zobrazil mnohé austrálske vtáky a motýle.
Avibase_ID 1EDA991AEBC7D97D

? Často kladené otázky

Najspoľahlivejší identifikačný znak je veľká bledožltá polkruhová (kosáčikovitá) ušná škvrna za okom — väčšia a výraznejšia ako u podobných druhov. Telo je tmavoolivovosivé, zobák čierny a zavalitý so žltkastým kútikom (gape). Dospelci majú modrosivé oko (juvenily hnedé). V lete sú viditeľné jemné bledožlté obrúbenia krídlových pier. V praxi je druh oveľa skôr počuteľný ako viditeľný — charakteristické machine-gun volanie (séria rýchlych rovnakých staccato tónov) je ľahko rozoznateľné.

V severovýchodnom Queenslande sa vyskytujú tri podobné druhy. Medárik zlatosluchý (Meliphaga lewinii, 19–22 cm) je najväčší a má kosáčikovitú (crescent) ušnú škvrnu a modrosivé oko a vydáva hlasné guľometné volanie (monotónna rýchla séria). Medárik žltoškvrnný (Meliphaga notata, 16–20 cm) je menší, má oválnu ušnú škvrnu a hnedé oko a vydáva pomalšie volania s premenlivou výškou. Medárik gracilný (Meliphaga gracilis) je najmenší, má kruhovú ušnú škvrnu a vydáva jednoduché nesériové tóny. Farba oka a tvar ušnej škvrny sú kľúčovými terénne overiteľnými znakmi.

Medárik zlatosluchý je predovšetkým frugivor — základ stravy tvoria bobule a drobné plody (cca 50 %), doplnené nektárom (cca 30 %) a hmyzom (cca 20 %). Na rozdiel od mnohých iných medárikovitých, kde dominuje nektár, je tento druh charakterizovaný primárnym záujmom o ovocie (zdroj: Wikipedia EN, animalia.bio). Hmyz je dôležitý najmä počas hniezdnej sezóny pri kŕmení mláďat. Druh tiež zohráva dôležitú ekologickú úlohu ako rozšiřovač semien a opeľovač natívnej austrálskej flóry.

Druh obýva vlhké lesy a dažďové pralesy pozdĺž celého východného pobrežia Austrálie — od severného Queenslandu (Cape York Peninsula) po strednú Victoriu; zasahuje aj do priľahlých suchých lesov, krovín, záhrad a mestských parkov s natívnymi rastlinami. Je to stály (nesťahovavý) druh — zimuje v nižších polohách, ale nepodniká dlhé migrácie. Tri poddruhy pokrývajú rôzne časti areálu; izolovaný poddruh amphochlora žije výhradne na McIlwraith Range (Cape York) nad 500 m n. m.

IUCN hodnotí druh ako najmenej ohrozený (LC) — celková populácia je veľká a stabilná. Nie je zaradený v CITES ani v prílohe EPBC Act 1999. Austrálska legislatíva napriek tomu zakazuje odchyt a vývoz divých jedincov ako súčasť ochrany pôvodnej fauny. Osobitná pozornosť si zaslúži izolovaný poddruh amphochlora na McIlwraith Range — jeho populácia je odhadovaná na menej ako 5 000 jedincov (zdroj: CSIRO štúdia 2009), čo ho robí lokálne zraniteľným napriek zdravému stavu nominátneho poddruhu.

Maximálne zaznamenané dožitie je 15,9 roka vo voľnej prírode (Australian Bird and Bat Banding Scheme, ABBBS; zdroj: AnAge). Oiseaux.net uvádza maximálne dožitie 14 rokov. Priemerná hmotnosť dospelca v banding-databáze je 34,4 g, celkový rozsah hmotnosti 27–49 g (zdroj: Wikipedia EN). Presné priemerné (typické) dožitie vo voľnej prírode nie je spoľahlivo overené v dostupných zdrojoch; dlhovekosť medárikovitých je v porovnaní s európskymi speváčkami rovnakej veľkosti pozoruhodne vysoká.

V európskej avikultúre nie — ide o voľne žijúci endemit austrálskych vlhkých lesov, ktorý sa v SR ani ČR bežne nechová a nie je to klietkový maznáčik. Austrálska legislatíva (EPBC Act 1999) zakazuje odchyt a vývoz divých jedincov. Táto stránka má atlasový a poznávací charakter. Najlepší spôsob spoznania druhu je pozorovanie vo voľnej prírode v Austrálii.

ZDROJ: Wikipedia EN (Lewin's Honeyeater — taxonómia Swainson 1837, 3 poddruhy, rozmery 19–22 cm / 27–49 g, biotop, potrava, hniezdenie sept–jan, inkubácia 14 dní, fledgling 14 dní, IUCN LC, https://en.wikipe

 Video — Medárik zlatosluchý

Medárik zlatosluchý (Meliphaga lewinii) — spev a hlas v prírode

Medárik zlatosluchý (Meliphaga lewinii) — správanie a biotop

 Cudzie názvy

Anglicky:   Lewin's Honeyeater, Česky:   medosavka jasnohlasá, Nemecky:   Goldohr-Honigfresser, Španielsky:   Mielero de Lewin, Francúzsky:   Méliphage de Lewin, Taliansky:   Succiamiele di Lewin, Holandsky:   Geeloorhoningeter, Portugalsky:   papa-mel-meia-lua, Poľsky:   miodojad ciemny, Maďarsky:   aranyfülű mézevő, Rusky:   Золотоухий медосос, Japonsky:   キミミミツスイ, Latinsky:   Meliphaga lewinii (Swainson, WJ 1837)