Medárik zlatokrídly (Phylidonyris pyrrhopterus)

Meliphagidae (medárikovité)

Medárik zlatokrídly

Phylidonyris pyrrhopterus — austrálsky nektárivór s nezameniteľným čiernym polmesiacom na hrudiach, žltými krídelními poliami a volaním egypt — výškový migrant juhovýchodnej Austrálie a Tasmánie, IUCN LC

IUCN: LC (Least Concern, 2016) | Least Concern (najmenej ohrozený, hodnotenie BirdLife International a IUCN). Druh je bežný a rozšírený v JV Austrálii a Tasmánii; populačný trend sa javí ako zdanlivo klesajúci v niektorých lokálnych populáciách (napr. záhrady Canberry), no pokles nie je dostatočne rýchly ani rozsiahly na zaradenie do vyššej kategórie ohrozenia. Hlavnými hrozbami sú predácia introdukovanými mačkami a líškami, strata vlhkých sklerofylných lesov a kvitnúcich biotopov vplyvom požiarov, odlesnenia a klimatických zmien meniacich fenológiu kvitnutia; niektoré populácie postihli rozsiahle požiare 2019-2020. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Austrálska legislatíva (EPBC Act 1999) reguluje odchyt a vývoz divých vtákov.
Dĺžka14–17 cm
Hmotnosť13–21 g (priemer ~16–17 g)
Dožitiemax. 9,9 r vo voľnej prírode (AnAge)
IUCNLC (najmenej ohrozený)
RozšírenieJV Austrália a Tasmánia (výškový migrant)
BiotopVlhké sclerophylové lesy, vresoviskáveskoviská, záhrady
StravaNektár (Grevillea, Banksia, Epacris), hmyz, pavúky
Hniezdenie2–3 vajcia; inkubácia 13 dní; fledging 13 dní
HlasVolanie egypt alebo ee-jik; melodická pesnička samca
Poddruhov2 (pyrrhopterus, halmaturinus)

Výživa

  • Nektár kvetov — primárna energetická zložka; druh trbliečkajúcim zakriveným zobákom preniká do kvetu grevillíí, bánksií, čajovníkovej ericy (Epacris), voňavca a ďalšej endemickej austrálskej flóry; pozorovania zaznamenali až 34 návštev kvetov za minútu
  • Hmyz a pavúky — nevyhnutná bielkovinová zložka; druh zbiera hmyz zo listov a kôry; kľúčový pri kŕmení mláďat v hniezde
  • Drobné plody a mäkké bobule — príležitostný sezónny doplnok
  • Medovica (honeydew) — sladké vylučovanie hmyzu, príležitostná sladká alternativa k nektáru
Tip od odborníka Medárik zlatokrídly je v prírode predovšetkým nektárovka — mierne zahnutý zobák a štetkovitý jazyk sú prispôsobené na ťaženie nektáru z trúbkovitých kvetov austrálskej endemickej flóry. Základ stravy tvorí nektár z grevillíí, bánksií, čajovníkovej ericy a eukalyptov; pozorovania zaznamenali až 34 návštev kvetov za minútu na plamienkoch čajovníka (Epacris impressa). Hmyz a pavúky sú nenahraditeľným proteínovým doplnkom, obzvlášť pri kŕmení mláďat. Druh sa v bežnej európskej avikultúre nechová; táto stránka má atlasový a poznávací charakter. Ak by bol jedinec dočasne v ľudskej starostlivosti (záchranná stanica), základnou zásadou je komerčný nektárový preparát pre medáriky (napr. Wombaroo alebo ekvivalent) s výmenou niekoľkokrát denne, aby nevykvasil; žiadne zrninové zmesi.

Hlasový prejav

Medárik zlatokrídly má výrazný a charakteristický hlas. Najznámejším prejavom je hlasné volanie egypt alebo ee-jik — ostré, opakujúce sa a dobre počuteľné na niekoľko desiatok metrov (zdroj: Birds in Backyards, Wikipedia EN). Samec vydáva aj komplexnú a variabilnú melodickú pesničku počúteľnú po celý rok; počas toku vykonáva tokové lety so spevom a trepotajúcimi krídlami. Poplašná hláska je ostrý rýchly „chip-chip-chip“ (zdroj: Wikipedia EN). Druh je výrazne vokálny a hlas ho v záhradách počas zimných mesiacov jednoznačne prezrádza — egypt je jeden z najznámejších hlasov vtáctva juhovýchodnej Austrálie.

Typické zvuky

  • Volanie egypt alebo ee-jik — najcharakteristickejší hlas druhu; hlasné, opakujúce sa, dobre počuteľné na desiatky metrov; kľúčový terénny identifikačný prvok (zdroj: Wikipedia EN, Birds in Backyards)
  • Komplexná melodická pesnička samca — variabilná a bohatá, počuteľná po celý rok; počas toku vydávaná zo spievaciu z viditeľného bidla v korune stromu
  • Tokový spieval let — samec spieva za letu so stálym vysokým pipom a trepotajúcimi krídlami, krúži nad teritóriom
  • Poplašná hláska chip-chip-chip — ostrý rýchly sled tichších nôt pri vyrušení alebo ohrození predátorom (zdroj: Wikipedia EN)

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus
Hniezdna sezóna (júl–marec) — roztiahnutá sezóna umožňujúca 2–3 znášky ročne (zdroj: Wikipedia EN, Birds in Backyards)
Tok — samec spieva z bidla v korunách stromov a vykonáva tokové lety s trepotajúcimi krídlami za stáleho vysokého pipu
Odchov mláďat — inkubácia 13 dní, fledging 13 dní; rodičia dokrmujú fledglingov až 2 týždne; mláďatá sú nezávislé do 40 dní od znesenia vajíčok
Výšková migrácia (jeseň/zima) — druh sa sťahuje z horských lesov dolu do nížin, pobrežných vresovísk a záhrad; v Canberrre príchod apríl, vrchol júl
V lete v horských vlhkých sclerophylových lesoch a alpínskom krovistí; v zime v nížinách, záhradách, pobrežných vresoviakoch; niektoré populácie stále

Prostredie a požiadavky

Prirodzený biotop (voľne žijúci druh)
Vlhké sclerophylové lesy, alpínske a subalpínske kroviny (v lete) a pobrežné vresoviskáveskoviská, nížinné kroviny, záhrady s domorodými rastlinami (v zime) v JV Austrálii a Tasmánii; výška 0–1 800 m n. m.
Medárik zlatokrídly je výškovým migrantom — v lete (september–február) obýva vlhké sclerophylové lesy, húštiny alpínskeho krovín a horské vresoviskáveskoviská vo vyšších nadmorských výškach; v jeseni a zime (apríl–august) sa presúva dole do nížinných pobrežných vresovísk, krovinatých biotopov a záhrad s domorodými kvitnúcimi rastlinami. Bežne sa vyskytuje v damp gullies (vlhkých roklinkách), v čajovníkových porastoch (Leptospermum) a príležitostne aj v borovicových plantážach. Kľúčovým habitatovým požiadavkom je hustá krovitá vegetácia s dostupnosťou nektárových kvetov počas celého roka.
Sociálne správanie a teritórium
Zvyčajne jednotlivo alebo v pároch; malé skupiny pri kvitnúcich drevine; samec hájí teritórium a spevom; dlhodobé párové väzby zachované celoročne
Druh žije typicky sám alebo v pároch; pri bohatých kvitnúcich drevín sa môžu formovať menšie skupiny. Samec aktívne hájí nektárové zdroje a hniezdne teritórium. Pozoruhodné je dlhodobé hniezdisko vernosť — niektoré jedince ostávajú v blízkosti rodného teritória niekoľko rokov; dlhodobé párové väzby sú udržiavané celoročne (zdroj: Birds in Backyards).
Podnebie a výšková migrácia
Mierny až subalpínsky klimát JV Austrálie a Tasmánie; výšková migrácia — v lete hory (až subalpín), v zime nížiny a záhrady
Druh je prispôsobený na mierny klimát juhovýchodnej Austrálie a Tasmánie. Výšková migrácia je kľúčovým správaním — jedince niekoľkokrát ročne prelietajú medzi alpínskym pásmom (nadmorská výška až 1 800 m) a nížinnými biotopmi, sledujúc dostupnosť nektárových kvetov. V Canberre nastupuje migrácia smerom dole v apríli; vrchol výskytu v záhradách nastáva v júli.
Hniezdo a hniezdna štruktúra
Pohárové hniezdo (bulky cup) z kôry, trávy, konáríkov, koreňov a rastlinného materiálu, vystlané trávou, mechom a srsťou; ukryté v strednej časti kroviny, blízko vody; 2–3 vajcia (19 x 15 mm, bledoružové s levandulovo-gaštanovými škvrnami)
Samica stavia objemné pohárové hniezdo z kôry, trávy, konáríkov a koreňov, vystlané mäkkým materiálom — trávou, mechom, páperím a srsťou (zdroj: Birds in Backyards). Hniezdo je ukryté v strednej časti kroviny, často v blízkosti vody; poloha relatívne nízko v poraste zvyšuje expozíciu pozemným predátorom. Znáška 2–3 vajíčok (19 × 15 mm), bledoružová s levandulovo-gaštanovými škvrnami na tupom konci (zdroj: Wikipedia EN). Inkubácia 13 dní (inkubuje samica; zdroj: Wikipedia EN, Birds in Backyards). Fledging 13 dní; oba rodičia kŕmia; mláďatá nezávislé do 40 dní od znesenia; páry môžu odchovať 2–3 znášky ročne.
Kúpanie a hygiena
Pravidelne vyhľadáva plytkú vodu na kúpanie; bežný návštevník záhradných napájadiel a plytčín
Ako väčšina malých spevavcov, medárik zlatokrídly sa kúpe v plytkej vode — kaluže, záhradné misočky a potôčiky. V záhradách JV Austrálie a Tasmánie sú to bežní a odvážni návštevníci vtáčích napájadiel. Kúpanie je dôležité pre hygienu peria. Pri dočasnej starostlivosti o zranené jedince ponúkni plytkú misku s čistou vodou.
Denná aktivita a sezónny rytmus
Striktne denný vták; aktívny od svitania; v zime (jún–august) v záhradách, v lete (december–február) v horských lesoch
Medárik zlatokrídly je striktne denný vták — aktívny od svitania do súmraku. Výšková migrácia riadi jeho sezónny rytmus, nie dlhá horizontálna migrácia. Ranné hodiny sú zvlášť intenzívne, keď samec spieva a bráni teritórium.

Rozmnožovací cyklus

Tok a dvorenie
Júl–december; samec spieva melodickú pesničku a vykonáva tokové lety s trepotajúcimi krídlami

Samec medárika zlatokrídleho hájí nektárové stromy a hniezdne teritórium spevom; vydáva svoju komplexnú variabilnú melodickú pesničku z prominentného bidla po celý rok, intenzívnejšie v hniezdnej sezóne. Charakteristickým tokovým prejavom je letový spev so trepotajúcimi krídlami a stálym vysokým pipom — samec krúži nad teritóriom. Dlhodobé párové väzby sú udržiavané celoročne, párové väzby na hniezdiskách trvajú viacero sezón (zdroj: Birds in Backyards). Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne v prvom roku života (presné údaje pre tento druh nie sú spoľahlivo overené).

Hniezdo a znáška
2–3 vajcia; hniezdna sezóna júl–marec; 2–3 znášky za sezónu (zdroj: Wikipedia EN, Birds in Backyards)

Samica stavia objemné pohárové hniezdo z kôry, trávy, konáríkov a koreňov, vystlané mäkkým materiálom (tráva, mach, páperí, srsť); hniezdo je ukryté v strednej časti kroviny, typicky blízko vody (zdroj: Birds in Backyards). Znáška obsahuje 2–3 vajcia (19 × 15 mm), bledoružové s levandulovo-gaštanovými škvrnami na tupom konci; priemerne 2,8 vajca/znáška (zdroj: Wikipedia EN). Hniezdna sezóna trvá júl–marec; páry môžu odchovať 2–3 znášky ročne.

Inkubácia
13 dní; inkubuje samica (zdroj: Wikipedia EN, Birds in Backyards)

Inkubácia trvá 13 dní — oba zdroje (Wikipedia EN a Birds in Backyards) sa zhodujú; priemerne 13,2 dní podľa breeding biology štúdie z Wilson's Promontory. Inkubuje výhradne samica; samec hájí teritórium a nektárové zdroje v okolí hniezda. Predácia hniezd je hlavnou príčinou reprodukčného neúspechu — relatívne nízka poloha hniezda v krovine zvyšuje expozíciu pozemným predátorom.

Liahnutie a kŕmenie mláďat
Mláďatá opúšťajú hniezdo po 13 dňoch; oba rodičia kŕmia; dokrmovanie do 2 týždňov po vyletení (zdroj: Wikipedia EN, Birds in Backyards)

Mláďatá sa liahnu altriciálne (holé a slepé). Oba rodičia kŕmia mláďatá v hniezde. Mláďatá opúšťajú hniezdo po 13 dňoch (fledging; zdroj: Wikipedia EN); rodičia ich dokrmujú ešte aproximálne 2 týždne po vyletení (zdroj: Birds in Backyards). Mláďatá sú nezávislé do 40 dní od znesenia vajíčok (zdroj: Wikipedia EN). Hmyz je pri kŕmení mláďat nevyhnutnou bielkovinovou zložkou — podiel hmyzu v strave rodičov výrazne stúpa.

Vývoj mláďat a juvenilné sfarbenie
Juvenily podobné samici bez polmesiaca; žlté krídelné polia u samcov viditeľné od 7. dňa veku

Juvenily oboch pohlaví sú celkovo hnedosivé — podobné samici a bez výrazných polmesiakov na hrudi; u starších juvenilov polmesiac slabo naznačený. Mladé samce vykazujú žlté krídelné polia od 7. dňa veku (zdroj: Wikipedia EN) — jeden z prvých vizuálnych znakov samca. Tmavosivé sfarbenie samca a výrazné čierne polmesiace sa vyvíjajú postupne pelichaním.

Pohlavná dospelosť a dožitie
Pohlavná dospelosť: pravdepodobne 1. rok — presné údaje neoverené; max. dožitie 9,9 r (AnAge)

Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo overený — analógiou s príbuznými medárikovitými sa odhaduje na prvý rok života. Maximálne zaznamenané dožitie vo voľnej prírode je 9,9 roka (AnAge, ID 01031; zdroj: genomics.senescence.info). Oiseaux.net uvádza dožitie do 10 rokov — konzistentné s AnAge. Bežná dĺžka života je pravdepodobne kratšia vzhľadom na predáciu a ďalšie faktory; presné priemerné dožitie nie je overené.

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) Medárik zlatokrídly 14–17 cm Medárik bielooký 17–19 cm Bielolíci medárik 17–19 cm Medárik šarlátový 9–11 cm
Medárik zlatokrídly Medárik bielooký (Phylidonyris novaehollandiae) Bielolíci medárik (Phylidonyris niger) Medárik šarlátový (Myzomela sanguinolenta)
Dĺžka14–17 cm17–19 cm17–19 cm9–11 cm
Váha13–21 g (priemer ~16–17 g)17–25 g14–20 g~8 g
Dožitiemax. 9,9 r vo voľnej prírode (AnAge); bežne menejmax. 22,9 r (ABBBS); bežne 5–10 rpresné údaje neoverenémax. >10 r
OchranaIUCN LC; nie je v CITESIUCN LC; nie je v CITESIUCN LC; nie je v CITESIUCN LC; nie je v CITES
Charakteristikasamec: tmavosivý, žiarivo žlté krídelné polia, sýto čierny polmesiac po stranách hrude lemovaný bielou, krátke biele obočie; samica: matnejšia hnedosivá, bledšie olivové krídelné polia, nevýrazný polmesiac; juvenily bez polmesiacakontrastne čiernobiely, veľké žlté pásy na okraji krídel a bokoch chvosta, BIELE DÚHOVKY (biely iris) u dospelca — kľúčový rozlišovací znak; malá biela škvrna na uchu, tenký biely fúzik; bez výrazného polmesiaca; juvenily so sivým okomčiernobiely vzor podobný ako u bielookého, ALE TMAVÉ (hnedé) OKO — kľúčový rozdiel; VEĽKÁ BIELA ŠKVRNA NA LÍCI; bez polmesiaca na hrudi; bez bieleho irisu; biele oko = bielooký, veľké biele líca = bielolícinajmenší austrálsky medárik; samec: žiarivo červená hlava, hruď a chrbát, čiernohnedé krídla — úplne iný farebný vzor ako u zlatokrídleho; samica hnedá; žiadne žlté krídelné polia ani polmesiac
AreálJV Austrália (Viktória, NSW, Južná Austrália) a Tasmánia; vlhké sklerofylné lesy a alpínske kroviny v lete; v zime nížiny, pobrežné vresoviská, záhrady; 2 poddruhy (pyrrhopterus a halmaturinus)celá južná Austrália a Tasmánia; heathland, kroviny, eukalyptové lesy, záhrady s domorodými rastlinami; stály druh s lokálnymi pohybmi za nektáromvýchodoaustrálske pobrežie a JZ Austrália; heathland, kroviny, pobrežné záhrady; niekedy sympatrický s medárikom zlatokrídlym a bielookým — rozlíšenie podľa oka a líčnej škvrnycelé východné pobrežie Austrálie od Cooktown po Gippsland; nomádsky za kvitnutím; kvitnúce eukalyptové lesy, záhrady a parky

Zaujímavosti

1

Nezameniteľný polmesiac samca — najvýraznejším identifikačným znakom druhu je sýto čierny polmesiac na každej strane hrude samca, lemovaný bielou líniou; táto kombinácia s nápadnými žltými krídelními poliami ho robí okamžite rozoznateľným napriek nenápadným sivým tónom inde na tele. Samica má polmesiac hnedastý a nevýrazný; juvenily ho nemajú vôbec.

2

Volanie egypt — najjednoduchší terénny znak — druh je v záhradách a horských lesoch najprv identifikovaný sluchom: hlasné opakujúce sa volanie egypt (ee-gypt alebo ee-jik) nesie sa dobre otvorených priestorom a predchádza vizuálny záchyt vtáka. Je to jeden z najcharakteristickejších hlasov vtáctva juhovýchodnej Austrálie. Samec spieva okrem tohto aj komplexnú melodickú pesničku po celý rok.

3

Výšková migrácia — kyvadlový pohyb s výškou — medárik zlatokrídly patrí medzi výškových migrantov: v lete obýva horské vlhké sclerophylové lesy a subalpínske kroviny, na jeseň a v zime sa sťahuje dolu do nížin, pobrežných vresovísk a záhrad, kde sleduje dostupnosť nektárových kvetov. V Canberre príchod v apríli, vrchol výskytu v júli, do novembra väčšina odíde a v lete je v záhradách prakticky neprítomný.

4

Najrýchlejší nektárovce — medárik zlatokrídly bol zaznamenaný pri 34 návštevách kvetov za minútu na plamienkoch čajovníka (Epacris impressa) — ide o výnimočnú intenzitu kŕmenia, ktorá dokumentuje, ako efektívne malí nektárivóri využívajú dostupné nektárové zdroje (zdroj: Wikipedia EN).

5

Trinásť dní inkubácia, trinásť dní fledging — hniezdny cyklus medárika zlatokrídleho je pozoruhodne symetrický: samica inkubuje vajíčka presne 13 dní, mláďatá opúšťajú hniezdo po dalších 13 dňoch; mláďatá sú nezávislé do 40 dní od znesenia vajíčok. Táto krátka sezóna umožňuje páru odchovať 2–3 znášky za sezónu júl–marec.

6

Sesterský druh medárika bielookého — medárik zlatokrídly patrí do malého rodu Phylidonyris s iba troma druhmi, všetkými austrálskymi endemitmi. Najčastejšia zámena je s medárikom bielookým (P. novaehollandiae): ten má biele dúhovky (biely iris), kontrastné čiernobiele prúžkovanie a väčšie žlté plochy; bielolíci medárik (P. niger) má veľkú bielu líčnu škvrnu a tmavé oko. Zlatokrídly sa od oboch líši kombináciou polmesiaca a žltých krídel — iné dva druhy nemajú výrazný polmesiac.

7

Dlhodobé párovacie a hniezdisková vernosť — druh je nápadný udržiavaním dlhodobých párových väzieb celoročne a dlhodobou vernosťou k hniezdiskovým lokalitám, pričom niektoré jedince zostávajú v blízkosti svojho rodného teritória niekoľko rokov (zdroj: Birds in Backyards). Táto stálosť je nezvyčajná u druhu, ktorý zároveň vykonáva výškovú migráciu.

8

Žlté krídelné polia od 7. dňa — mladé samce nadobúdajú žlté sfarbenie krídel už od 7. dňa veku v hniezde (zdroj: Wikipedia EN), čo je jeden z prvých ontogenetických znakov druhu. Toto skoré sfarbenie pravdepodobne uľahčuje vizuálnu komunikáciu v rodinnej skupine aj pred plným dospelým šatom.

Taxonomická klasifikácia

species Medárik zlatokrídly (Phylidonyris pyrrhopterus)
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves (vtáky)
Rad Passeriformes (vrabcotvaré)
Čeľaď Meliphagidae (medárikovité)
Rod Phylidonyris Lesson, 1830
Druh Phylidonyris pyrrhopterus (Latham, J, 1801)
Poddruh SR v SR sa vo voľnej prírode nevyskytuje — endemit juhovýchodnej Austrálie a Tasmánie; v európskej avikultúre sa bežne nechová
Poddruhy Dva poddruhy (Wikipedia EN, Avibase, mdahlem.net): P. p. pyrrhopterus (nominát) — rozšírený naprieč väčšinou areálu (JV Austrália, Tasmania, ostrovy Bassovho prielivu, pobrežie a vnútrozemie Viktórie a NSW); P. p. halmaturinus — obmedzený na Kangaroo Island a Mount Lofty Ranges v Južnej Austrálii (mierne odlišná morfometria). Pôvodný protonym: Certhia pyrrhoptera (Latham, 1801).
Avibase_ID 220D80CB889163FC

? Často kladené otázky

Samec je tmavosivý s výraznými žltými krídelními poliami a sýto čiernym polmesiacom na každej strane hrude, lemovaným bielou líniou; nad okom je krátky biely prúžok (obočie). Samica je matnejšia hnedosivá, žlté polia v krídlach sú bledšie a olivovejšie, polmesiac hnedastý a nevýrazný. Juvenily sú podobné samici — polmesiace chýbajú alebo sú len naznačené; mladé samce vykazujú žlté krídelné polia od 7. dňa veku. V teréne je dimorfizmus dobre viditeľný: samec kontrastnejší, samica a mláďatá skromnejšie sfarbené.

Tri druhy rodu Phylidonyris sa v teréne dajú spoľahlivo rozlíšiť: Medárik zlatokrídly (tento druh) má čierny polmesiac na hrudiach lemovaný bielou a žlté krídelné polia — kombinácia, ktorú žiadny z ostatných dvoch nemá. Medárik bielooký (P. novaehollandiae) má biele dúhovky (biely iris), výrazné čiernobiele prúžkovanie hrude a väčšie žlté krídelné plochy bez výrazného polmesiaca. Bielolíci medárik (P. niger) má veľkú bielu škvrnu na líci a tmavé oko — no polmesiac nemá. Stručne: polmesiac = zlatokrídly; biele oko = bielooký; veľká biela líca = bielolíci.

Volanie egypt (alebo ee-jik) je najcharakteristickejším hlasom medárika zlatokrídleho — hlasné, opakujúce sa a dobre počuteľné na desiatky metrov. Je to kontaktné volanie vydávané samcom aj samicou. V teréne vtáka väčšinou najprv počujete, než uvidíte — záhradná vegetácia a koruny stromov ho dobre skrývajú. Samec okrem toho spieva komplexnú melodickú pesničku po celý rok a vykonáva tokové lety za kontinuálneho pipu. Egypt je jeden z najznámejších a najcharakteristickejších zvukov vtáctva juhovýchodnej Austrálie.

Druh nie je diaľkovým sťahovavcom, ale je výškovým migrantom — v lete (september–február) obýva horské vlhké sclerophylové lesy a subalpínske kroviny, na jeseň a v zime (apríl–august) sa presúva dolu do nížin, pobrežných vresovísk a záhrad. V Canberre príchod v apríli, vrchol výskytu v júli; v lete je v záhradách prakticky neprítomný. Niektoré populácie (napr. v Tasmánii) môžu byť viac stále s menšími lokálnymi pohybmi. Cieľom migrácie je sledovanie dostupnosti nektárových kvetov.

Medárik zlatokrídly je endemický v juhovýchodnej Austrálii a Tasmánii. V zime (jún–august) ho možno hľadať v záhradách s domorodými rastlinami v Hobartu, Canberrre, Melbournu a Sydney, kam sa sťahuje z hôr. V lete ho nájdete v horských lesoch — Blue Mountains, Dandenong Ranges, alpínske oblasti Viktórie a celá Tasmánia (okrem severovýchodu kde je menej hojný). Poddruh halmaturinus žije na Kangaroo Island a v Mount Lofty Ranges v Južnej Austrálii. Najspoľahlivejšou terénnou pomôckou je lokalizovanie podľa volania egypt.

IUCN hodnotí medárika zlatokrídleho ako najmenej ohrozený (LC) — druh je bežný a rozšírený naprieč juhovýchodnou Austráliou a Tasmániou. Lokálne populácie (napr. v záhradách Canberry) vykazujú kolísanie a zdanlivo klesajúci trend, no druh nie je blízky prahom pre zraniteľnosť. Nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Hlavnými hrozbami sú predácia introdukovanými mačkami a líškami, strata kvitnúcich biotopov a požiare. Austrálska legislatíva (EPBC Act 1999) reguluje odchyt a vývoz divých vtákov; v SR zákon 543/2002 Z. z. sa naňho priamo nevzťahuje.

Medárik zlatokrídly znáša spravidla 2–3 vajcia (priemerne 2,8), bledoružové s levandulovo-gaštanovými škvrnami (19 × 15 mm). Inkubácia trvá 13 dní (inkubuje výhradne samica). Mláďatá opúšťajú hniezdo po dalších 13 dňoch (fledging); rodičia ich dokrmujú ešte asi 2 týždne; mláďatá sú nezávislé do 40 dní od znesenia vajíčok. Páry môžu odchovať 2–3 znášky ročne počas dlhej hniezdnej sezóny júl–marec. Oba rodičia kŕmia mláďatá v hniezde i po vyletení.

ZDROJ: Wikipedia EN (Crescent honeyeater — taxonómia Latham 1801, dĺžka 14–17 cm, hmotnosť ~16 g, rozpätie 16–23 cm, poddruhy, popis, biotop, strava, hniezdenie inkubácia 13 dní / fledging 13 dní, 2–3 vajcia

 Video — Medárik zlatokrídly

Medárik zlatokrídly (Phylidonyris pyrrhopterus) — spev a hlas v prírode

Medárik zlatokrídly (Phylidonyris pyrrhopterus) — správanie a biotop

 Cudzie názvy

Anglicky:   Crescent Honeyeater, Česky:   medosavka zlatokrídlá, Nemecky:   Goldflügel-Honigfresser, Španielsky:   Mielero Alafuego, Francúzsky:   Méliphage à croissants, Taliansky:   Succiamiele semilunare, Holandsky:   Goudvleugelhoningeter, Portugalsky:   papa-mel-de-ferradura, Poľsky:   miodaczek złotoskrzydły, Maďarsky:   aranyszárnyú mézevő, Rusky:   Златокрылый медолюб, Japonsky:   ミカヅキキバネミツスイ, Latinsky:   Phylidonyris pyrrhopterus (Latham, J, 1801)