Zosteropidae (okánikovité)
Juhina krpatá je stredne hlasný, družný spevavec s jemným, vysokým hlasom. V kŕdliku takmer neustále vydáva bzučivé štebotavé hlásky (akýsi tichý švehot, ktorým členovia kŕdlika udržiavajú kontakt), kým samce sa v hniezdnom období ozývajú zvonivým, opakovaným spevom zloženým z vysokých hvizdov prednášaným z korún stromov. Hlas nie je prenikavý ani agresívny — pôsobí príjemne a živo, v súlade s neúnavnou čulosťou tohto vtáka. Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený. Keďže sa druh chová len vzácne a u skúsených chovateľov vo voliére, posudzovanie jeho hlasitosti v bežnej domácnosti je skôr orientačné.
Na začiatku hniezdnej sezóny sa samce ozývajú zvonivým opakovaným spevom z vysokých hvizdov prednášaným z korún stromov a vytvárajú páry. Tok prebieha v rámci družného spôsobu života — juhiny zostávajú spoločenské aj počas hniezdenia. Presné detaily toku a vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie sú v dostupných zdrojoch spoľahlivo overené (analógiou s príbuznými juhinami sa dospelosť predpokladá približne v prvom roku života).
Pár stavia misovité (pohárikovité) hniezdo skryté v hustej vegetácii. Presná veľkosť znášky a opis vajec pre juhinu krpatú nie sú v dostupných zdrojoch spoľahlivo overené — príbuzné juhiny znášajú spravidla niekoľko vajec do dobre ukrytého hniezda. Hniezdenie pripadá na vlhké obdobie s dostatkom hmyzu (v Himalájach približne apríl–júl). V chove vtáky zahniezdia len pri pokoji a vhodnej hustej rastline.
Presná dĺžka inkubácie pre juhinu krpatú nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo overená. Pri drobných spevavcoch porovnateľnej veľkosti trvá inkubácia spravidla približne 11–14 dní (uvádzame ako orientačné, nie druh-špecifické). V tomto období je kľúčový pokoj a dostatok potravy v okolí hniezda; u družných juhín sa na starostlivosti môžu podieľať obaja partneri.
Mláďatá sa liahnu holé a slepé (krmivé) a kŕmia ich rodičia. Živočíšna bielkovina, najmä hmyz, je v tomto období nevyhnutná pre rast mláďat — práve preto je juhina aj v chove odkázaná na bohatú ponuku živého hmyzu počas odchovu. Presná dĺžka kŕmenia na hniezde nie je pre tento druh spoľahlivo overená; vychádza sa zo zásad pre drobné mäkkozobé spevavce.
Presný vek vyletenia mláďat pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch overený (pri drobných spevavcoch mláďatá zvyčajne opúšťajú hniezdo približne po dvoch týždňoch — orientačné). Mladé vtáky majú tlmenejšie sfarbenie a menej vyvinutý chochol než dospelé; charakteristická červenkastá báza zobáka a kontrastná hlava sa dotvárajú s dospievaním. Po vyletení rodičia mláďatá ešte istý čas dokrmujú a kŕdlik ostáva pohromade.
Presný vek pohlavnej dospelosti pre juhinu krpatú nie je v dostupných zdrojoch špecifikovaný — analógiou s porovnateľnými drobnými spevavcami sa odhaduje približne na prvý rok života (vtáky hniezdia v nasledujúcej sezóne po vyliahnutí). Dožitie sa orientačne uvádza do približne 9 rokov (oiseaux.net); ide o údaj, ktorý sa pri drobných vtákoch vo voľnej prírode dosahuje len výnimočne.
Juhina krpatá je ostražitý, mimoriadne živý mäkkozobý vták, ktorý sa neochočuje na hladkanie ani nosenie na ruke — jej prirodzenosťou je pohyb v kŕdliku a v korunách, nie fyzický kontakt s človekom. Pri trpezlivom, pokojnom prístupe si však zvykne na chovateľa a jeho prítomnosť tak, že pri kŕmení neprepadá panike a pokojne sa venuje svojim aktivitám. Nie je to vták na ruku; manipulácia je preň stresujúca a robí sa len v nevyhnutných prípadoch (veterinárne ošetrenie, presun). Najlepší „vzťah“ k tomuto druhu je pozorovanie jeho čulosti vo voliére a zabezpečenie prostredia, v ktorom sa cíti bezpečne — husté rastliny, kryt, pokoj a spoločnosť svojich.
Doprej vtákovi veľký priestor a hustú vegetáciu — juhina krpatá sa upokojí len tam, kde má kryt a možnosť pohybu; v tesnej klietke ostane vystrašená
Pohybuj sa pri voliére pokojne a predvídateľne — prudké pohyby a hluk plašia; vták si na opatrovateľa zvyká postupne pri kŕmení
Buduj dôveru cez krmivo — pravidelné ponúkanie obľúbeného živého hmyzu a ovocia v rovnakom čase naučí vtáka spájať chovateľa s niečím príjemným
Nevynucuj kontakt — juhina nie je vták na ruku; manipuláciu obmedz na nevyhnutné prípady a vždy ju rob šetrne a rýchlo, aby si minimalizoval stres
Juhina krpatá sa v európskej (i slovenskej a českej) avikultúre chová len vzácne — ide o náročného mäkkozobého (softbill) vtáka, ktorý sa bežne neponúka u chovateľov ani na burzách, takže ustálená trhová cena preň prakticky neexistuje a presné údaje nie sú k dispozícii. Ak sa jedince objavia, ide spravidla o ponuku špecializovaných chovateľov mäkkozobých vtákov a cena závisí od pôvodu (odchov v zajatí vs. dovoz), kondície a dostupnosti. Druh nie je zaradený v CITES, no v rámci EÚ platia všeobecné veterinárne a dovozné predpisy a pravidlá ochrany vtáctva. Pri kúpe uprednostni vtáky odchované v zajatí (CB) od dôveryhodného chovateľa pred jedincami nejasného pôvodu a over si zdravotný stav a aklimatizáciu na mäkkozobú stravu.
| Juhina krpatá | Juhina bielobradá (Yuhina flavicollis) | Juhina bielochocholá (Yuhina occipitalis) | Okánik japonský (Zosterops japonicus) | Sýkorka belasá (Cyanistes caeruleus) | |
|---|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | asi 10 cm | 13–14 cm | cca 13 cm | cca 11–12 cm | cca 12 cm |
| Váha | 8–9 g | cca 11–16 g | cca 11–15 g | cca 9–13 g | cca 11 g |
| Dožitie | do cca 9 r (orientačne) | do cca 9 r | do cca 9 r | do cca 10 r | do cca 10 r |
| Hlučnosť | vzácny mäkkozobý druh pre skúsených chovateľov | mäkkozobý druh, v chove zriedkavý | mäkkozobý druh, v chove zriedkavý | mäkkozobý druh, v avikultúre pomerne známy | voľne žijúci druh (v SR bežný), nechová sa |
| Stav IUCN | IUCN LC (2016, klesajúci trend), bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES |
| Povaha | Sivý chochol, čierna (tmavá) brada a hrdlo, sivastá hlava, hnedasto-olivový vrch a belavé bruško; diagnostická je červenkastá báza zobáka — jediná juhina s takto sfarbeným zobákom; bez hrdzavého goliera na šiji | Hnedastá juhina so sivým chocholom a nápadným hrdzavým (oranžovým) golierom na šiji a bielym hrdlom; práve hrdzavý golier ju odlišuje od juhiny krpatej, ktorá golier nemá | Hrdzavkasto-hnedá juhina s plavým chocholom s čiernym lemom a hrdzavým tylom; výraznejšie sfarbená než nenápadná juhina krpatá | Drobný zelenkastý okánik s nápadným bielym očným krúžkom, bez chocholu; zástupca tej istej čeľade (Zosteropidae), do ktorej dnes patria aj juhiny | Belaso-žltá sýkorka s bielou tvárou a modrou čiapočkou; náš domáci drobný hmyzožravec uvedený pre porovnanie veľkosti a životného štýlu s drobnou ázijskou juhinou |
| Areál | Vlhké podhorské a horské lesy od Himalájí cez JZ Čínu (Tibet, Jün-nan) po pahorkatiny JV Ázie; mimoriadne živý a družný druh korún, v zmiešaných kŕdľoch | Vlhké horské lesy Himalájí a JV Ázie; sympatrický príbuzný druh, s ktorým sa juhina krpatá najčastejšie zamieňa (na portáli ako juhina-zltokrka) | Vysokohorské ihličnaté a rododendronové lesy Himalájí a JZ Číny, vo vyšších polohách než juhina krpatá | Lesy a záhrady východnej Ázie; známy mäkkozobý vták, ktorý ilustruje, kam dnes juhiny systematicky patria | Listnaté a zmiešané lesy, parky a záhrady celej Európy vrátane Slovenska; na rozdiel od ázijskej juhiny krpatej je u nás bežným domácim druhom |
Príznaky: Ťažké dýchanie, dýchanie s otvoreným zobákom, letargia, nechutenstvo, chudnutie, zmena hlasu
Plesňová infekcia dýchacích ciest z plesnivého krmiva, vlhkej podestielky alebo zatuchnutej živej potravy — u mäkkozobých vtákov je riziko o to vyššie, že prijímajú veľa vlhkého ovocia a živého hmyzu. Prevencia: čerstvé, suché krmivo, hygienické a dobre vetrané prostredie, denné odstraňovanie zvyškov ovocia. Liečba antifungálnymi liekmi je dlhá a patrí do rúk aviárneho veterinára.
Príznaky: Apatia, nafúknuté brucho, zhoršené dýchanie, chudnutie, náhle zhoršenie kondície
Typické riziko mäkkozobých vtákov vrátane juhín — nadmerné ukladanie železa v pečeni pri nevhodnej (na železo bohatej) strave. Prevencia: kvalitná mäkkozobá zmes s nízkym obsahom železa, dôraz na ovocie chudobné na železo a vyhýbanie sa potravinám s vysokým obsahom železa a vitamínu C, ktorý vstrebávanie železa zvyšuje. Pri podozrení patrí diagnostika a úprava diéty aviárnemu veterinárovi.
Príznaky: Riedky alebo zmenený trus, chudnutie napriek žravosti, nastŕpané perie, slabosť
Mäkkozobé vtáky prijímajúce živý hmyz môžu byť vystavené črevným parazitom, ktoré sa pri zhoršenej kondícii alebo v stiesnenom prostredí premnožia. Pomáha hygiena, čerstvé krmivo, čistá voda a koprologická kontrola trusu; liečba cielenými antiparazitikami patrí veterinárovi. Nové vtáky drž v karanténe oddelene od kŕdľa.
Príznaky: Panika, nárazy do prekážok, poranenia krídel a hlavy, vyčerpanie, odmietanie potravy
Juhina krpatá je ostražitý, mimoriadne živý vták, ktorý pri prudkej manipulácii alebo vyrušení ľahko panikári a môže sa poraniť nárazom. Manipuláciu obmedz na nevyhnutné prípady, rob ju pokojne a rýchlo, zabezpeč voliéru bez ostrých prekážok a doprej vtákovi kryt z hustej vegetácie. Stres oslabuje imunitu a otvára dvere ďalším chorobám.
Príznaky: Apatia, nastŕpané perie, slabosť, zhoršená kondícia, problémy s operením
Juhina je mäkkozobý druh, nie zrnožravec — kŕmenie samými semenami alebo jednotvárnou stravou vedie k podvýžive a deficitom. Nevyhnutná je pestrá ponuka: mäkkozobá zmes, denný živý hmyz, mäkké ovocie a nektár, s doplnkom vápnika a vitamínov v hniezdnom období. Presné kŕmne potreby pre tento druh nie sú v bežnej literatúre podrobne overené — vychádza sa zo zásad pre mäkkozobé vtáky.
Červený zobák ako poznávací znak — najspoľahlivejším znakom juhiny krpatej je červenkastá báza zobáka (spodná čeľusť s oranžovo-červeným nádychom). Je to jediná juhina s takto sfarbeným zobákom, takže aj keď je inak sivasto-hnedastá a nenápadná, podľa zobáka ju v teréne spoľahlivo určíte.
Čierna brada, po ktorej dostala meno — anglické meno „Black-chinned“ aj vedecké nigrimenta (lat. niger = čierny, mentum = brada) odkazujú na drobnú čiernu (tmavú) škvrnu na brade a hrdle pod zobákom. V teréne nie je veľmi nápadná, no je to jeden z určovacích znakov druhu.
Bez hrdzavého goliera — odlíšenie od juhiny bielobradej — na rozdiel od príbuznej juhiny bielobradej (Yuhina flavicollis), ktorá má na šiji nápadný hrdzavý (oranžový) golier, juhina krpatá takýto golier nemá — jej šija je sivasto-hnedastá. To je pri rozlišovaní oboch druhov kľúčový znak.
Akrobat korún stromov — juhina krpatá je mimoriadne živý a obratný vták, ktorý sa neúnavne pohybuje v horných poschodiach lesa, šplhá po vetvičkách a často visí dolu hlavou, keď zbiera hmyz alebo pije nektár z kvetov. Práve túto čulosť oceňujú chovatelia mäkkozobých vtákov — vo veľkej voliére je to nepretržité predstavenie.
Družný vták zmiešaných kŕdľov — mimo hniezdenia sa juhiny krpaté pohybujú v kŕdlikoch a ochotne sa pridávajú do zmiešaných kŕdľov s okánikmi, sýkorkami a inými drobnými mäkkozobmi, ktoré spolu prečesávajú koruny lesa. Táto družnosť je pre skupinu juhín typická.
Mäkkozobý jedálniček — hmyz, plody a nektár — juhina krpatá nie je zrnožravec: živí sa hmyzom a drobnými bezstavovcami, mäkkými plodmi a nektárom. Práve preto je v chove náročná — vyžaduje pestrú softbill stravu s každodenným živým hmyzom a je vhodná len pre skúsených chovateľov mäkkozobých vtákov.
Vták himalájskych a juhoázijských lesov — druh obýva vlhké podhorské a horské lesy od Himalájí (Nepál, Bhután, SV India, Bangladéš) cez juhozápadnú Čínu (Tibet, Jün-nan) až po pahorkatiny JV Ázie (Mjanmarsko, Thajsko, Laos, Kambodža, severný Vietnam). Mnohé populácie sú stále alebo len výškovo migrujúce — v zime zostupujú do nižších polôh.
Juhiny dnes patria k okánikom, nie k timáliám — juhiny (rod Yuhina) boli tradične radené k timáliám (Timaliidae), no podľa novších molekulárnych poznatkov sa zaraďujú do čeľade okánikovité (Zosteropidae) — teda k bielookým okánikom (white-eyes). Juhina krpatá tak zdieľa čeľaď s drobnými zelenkastými okánikmi rodu Zosterops.
Opísal ju Edward Blyth v roku 1845 — druh vedecky opísal anglický zoológ Edward Blyth v roku 1845; rod Yuhina zaviedol B. H. Hodgson už v roku 1836. Zdroje sa líšia v počte poddruhov — niektoré rozoznávajú tri (nigrimenta, intermedia, pallida), iné druh považujú za monotypický.
Najmenej ohrozená, no s klesajúcim trendom — juhina krpatá je hodnotená ako najmenej ohrozená (LC, 2016), pretože má rozsiahly areál; jej populačný trend je však mierne klesajúci (najmä pre úbytok a fragmentáciu lesov), hoci pokles zatiaľ nie je dosť rýchly na zaradenie do vyššej kategórie ohrozenia. Druh nie je v CITES.
Áno, ale je to vták pre skúsených chovateľov mäkkozobých (softbill) druhov, nie pre začiatočníkov. Juhina krpatá je v avikultúre vzácna a náročná — nie je to klietkový maznáčik ani zrnožravý vták na parapet. Vyžaduje veľkú letovú klietku alebo voliéru s hustou vegetáciou a každodennú pestrú mäkkozobú stravu: kvalitnú softbill zmes, denný živý hmyz, mäkké ovocie a nektár. Je mimoriadne živá, družná a ostražitá — jej čaro spočíva v pohybe a v živote v skupinke, nie v maznaní. Ak nedokážeš zabezpečiť priestor a pestrú živú stravu, tento druh nie je pre teba vhodný.
Najspoľahlivejšie podľa zobáka a goliera. Juhina krpatá má červenkastú bázu zobáka — ako jediná juhina — a nemá hrdzavý golier na šiji; jej brada a hrdlo nesú drobnú čiernu (tmavú) škvrnu, chochol je sivý a bruško belavé. Juhina bielobradá (Yuhina flavicollis) má naproti tomu na šiji nápadný hrdzavý (oranžový) golier a iné sfarbenie hlavy. Ak teda vidíš drobnú chocholatú juhinu s červenkastým zobákom a bez hrdzavého goliera, ide o juhinu krpatú.
Je to mäkkozobý (softbill) druh — živí sa hmyzom a drobnými bezstavovcami, mäkkými plodmi (bobuľami) a nektárom. Hmyz (chrobáky, muchy, mole, vošky, larvy) tvorí dôležitú bielkovinovú zložku po celý rok a je nevyhnutný pri odchove mláďat; plody a nektár dopĺňajú jedálniček. V chove preto potrebuje každodennú pestrú ponuku živého hmyzu, mäkké ovocie a nektárovú náhradu popri kvalitnej softbill zmesi. Nie je to zrnožravec — samé semená sú pre ňu nevhodné a vedú k podvýžive.
Obýva vlhké podhorské a horské lesy — subtropické a tropické nížinné aj horské lesy. Jej areál siaha od Himalájí (Nepál, Bhután, severovýchodná India, Bangladéš) cez juhozápadnú Čínu (Tibet, Jün-nan) až po pahorkatiny juhovýchodnej Ázie (Mjanmarsko, Thajsko, Laos, Kambodža, severný Vietnam). Pohybuje sa v korunách a horných poschodiach lesa v družných kŕdlikoch. Mnohé populácie sú stále alebo len výškovo migrujúce — v zime zostupujú do nižších, teplejších polôh. V strednej Európe sa vo voľnej prírode nevyskytuje.
IUCN hodnotí juhinu krpatú ako najmenej ohrozenú (LC, hodnotenie 2016) — má rozsiahly areál a celkovo veľkú populáciu. Jej populačný trend je však mierne klesajúci, najmä pre úbytok a fragmentáciu lesných biotopov; pokles zatiaľ nie je dosť rýchly na zaradenie do vyššej kategórie ohrozenia. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Slovenský zákon o ochrane prírody sa naňho priamo nevzťahuje (nie je pôvodný druh SR), no v rámci EÚ platia všeobecné veterinárne a dovozné predpisy.
Juhina krpatá je stredne hlasný, no nie rušivý druh s jemným, vysokým hlasom. V kŕdliku takmer neustále vydáva bzučivé štebotavé hlásky a samce sa v hniezdnom období ozývajú zvonivým opakovaným spevom zloženým z vysokých hvizdov. Hlas nie je prenikavý ani agresívny — pôsobí príjemne a živo, v súlade s čulou povahou vtáka. Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený. Keďže sa druh chová len vzácne a vo voliére, posudzovanie jeho hlasitosti v bežnej domácnosti je skôr orientačné.
Juhiny (rod Yuhina) boli tradične radené k timáliám (Timaliidae) pre podobný spôsob života, no podľa novších molekulárnych poznatkov sa dnes zaraďujú do čeľade okánikovité (Zosteropidae) — teda k bielookým okánikom (white-eyes). Juhina krpatá tak patrí do rovnakej čeľade ako drobné zelenkasté okániky rodu Zosterops. Toto preradenie odráža skutočné príbuzenské vzťahy odhalené genetikou; staršie atlasy ešte môžu juhiny uvádzať pri timáliách.