Zosteropidae (okánikovité)
Juhina hnedochochlatá je hlasovo veľmi aktívny kŕdľový druh — jej typickými prejavmi sú ostré krátke hlásky wit a chit (kontaktné signály v kŕdliku) a hrkotavé chirr zvuky, ktoré sa ozývajú takmer neprestajne, keď sa skupina presúva korunami od stromu k stromu. Hlas nie je mohutný, ale neutíchajúci a všadeprítomný — v Kinabalu parku je šuchot a štebotanie tohto kŕdlika jedným z charakteristických zvukov podmontánneho lesa. Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený. V chove treba počítať s celodenným ruchom kŕdlika.
Juhina hnedochochlatá je celoročne gregárny druh; páry sa vytvárajú v rámci skupiny. Konkrétne tokové správanie tohto druhu je v dostupných zdrojoch slabo zdokumentované. Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne v prvom roku života (analógiou s príbuznými drobnými spevavcami; presné údaje pre tento druh neoverené). Druh sa v zajatí nerozmnožuje.
Druh patrí medzi putative kooperatívnych chovateľov — pri hniezde pomáhajú ďalší jedinci zo skupiny. Bežná znáška sú 3 vajcia; bola dokumentovaná aj výnimočná znáška 6 vajec (zrejme z dvoch samíc hniezdiacich v jednom hniezde). Podrobné údaje o stavbe, umiestnení a materiáli hniezda nie sú v dostupných zdrojoch spoľahlivo zdokumentované. Ide o údaje z Kinabalu parku, Malajské Borneo.
Presná dĺžka inkubácie pre juhinu hnedochochlatú nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo overená. Pri kooperatívnom chove sa na inkubácii pravdepodobne striedajú viacerí jedinci zo skupiny. Analógiou s príbuznými druhmi radu Passeriformes sa odhaduje na 12–14 dní — uvádzame ako orientačné, nie druh-špecifické.
Mláďatá sa liahnu holé a slepé (krmivé). Charakteristickým znakom tohto druhu je kooperatívny chov — mláďatá kŕmia nielen rodičia, ale aj ďalší jedinci zo skupiny (dokumentované v Kinabalu parku). Živočíšna bielkovina, najmä hmyz, je v tomto období nevyhnutná pre rast mláďat. Presná dĺžka kŕmenia na hniezde nie je pre tento druh overená.
Presný vek vyletenia mláďat pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch overený. Mladé vtáky majú spravidla matnejšie sfarbenie a menej výrazný chochlík než dospelé; plné sfarbenie nadobúdajú pelichaním. Po vyletení sa mláďatá integrujú do skupiny a pomocníci pokračujú v ich dokrmovaní.
Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch špecifikovaný — analógiou s drobnými spevavcami sa odhaduje na prvý rok života. Dožitie je orientačne uvádzané do cca 8 rokov (oiseaux.net).
Juhina hnedochochlatá je čulý kŕdľový mäkkozob, ktorý sa neochočuje na ruku — je takmer neustále v pohybe a pred človekom uniká do vegetácie. Nie je to vták na ruku ani spoločenský maznáčik. Keďže sa v zajatí prakticky nechová, overené postupy skrotenia preň neexistujú. Jediný zmysluplný vzťah k tomuto druhu je pozorovanie kŕdlika z odstupu vo voľnej prírode na Borneu alebo v Kinabalu parku.
Neusiluj sa o ochočenie — juhina hnedochochlatá je endemický voľne žijúci kŕdľový druh Bornea a kontakt s človekom ho stresuje
Ak pozoruješ druh v prírode, sleduj ho ticho z odstupu ďalekohľadom — nepribližuj sa k hniezdiacej skupine
Pri náleze zraneného jedinca ho zver lokálnej záchrannej stanici — drž ho v tichu a tme, minimalizuj manipuláciu
Rešpektuj ochranu borneanských pralesov a miestne zákony — nepodporuj odchyt ani obchod s endemickými druhmi
Juhina hnedochochlatá sa v európskej (ani slovenskej a českej) avikultúre prakticky nechová — ide o endemický borneanský druh, ktorý sa bežne neponúka u chovateľov ani na burzách, takže štandardná trhová cena preň neexistuje a presné údaje nie sú k dispozícii. Druh nie je zaradený v CITES, no v rámci EÚ platia všeobecné pravidlá ochrany voľne žijúceho vtáctva a dovozné/veterinárne predpisy. Akúkoľvek ponuku na predaj tohto endemického druhu treba považovať za podozrivú a overiť legálnosť pôvodu.
| Juhina hnedochochlatá | Juhina malochochlatá (Staphida castaniceps) | Juhina žltokrká (Yuhina flavicollis) | Okánik indický / bielooký (Zosterops palpebrosus) | Juhina sivochochlatá (Yuhina occipitalis) | |
|---|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 15 cm | 14 cm | 13–14 cm | 10–11 cm | 13 cm |
| Váha | 11–12 g | 10–11 g | cca 11–17 g | cca 8–10 g | cca 11–15 g |
| Dožitie | do cca 8 r (vo voľnej prírode, orientačne; oiseaux.net) | do cca 8 r | do cca 8 r | do cca 9 r | do cca 8 r |
| Hlučnosť | endemický voľne žijúci druh Bornea — nechová sa | vzácny voliérový mäkkozob | vzácny voliérový mäkkozob | drobný mäkkozob, v avikultúre známejší | vzácny voliérový mäkkozob |
| Stav IUCN | IUCN LC (2021), bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES |
| Povaha | Drobný chochlatý mäkkozob; nápadný hrdzavý (gaštanový) chochlík a hrdzavá tvár, sivohnedý chrbát, čistobiely spodok; pohlavia takmer rovnaké; jediná juhina na Borneu | Sivohnedý zvršok s jemným bielym prúžkovaním, kratší sivastý chochlík (u severoindických poddruhov hnedý), gaštanová škvrna za uchom, belavý spodok; štyri poddruhy | Hnedý chochlík, sivá hlava, biely očný krúžok a žltkastý prúžok na zátylku (golier); výrazne odlišná od hnedochochlatej chýbajúcim hrdzavým tónom tváre | Drobný zelenkastý mäkkozob s nápadným bielym očným krúžkom a žltým hrdlom; bez chochlíka a bez hrdzavého sfarbenia; typický predstaviteľ čeľade Zosteropidae | Hrdzavo sfarbená juhina so sivým chochlíkom s ryšavým okrajom, hrdzavým zátylkom a bielym očným krúžkom; telejšie hrdzavé tóny, no celkovo iný vzor než hnedochochlatá |
| Areál | Endemit Bornea (Brunej, Malajzia, Indonézia); vždyzelené podmontánne a montánne lesy, 100–2 800 m n. m.; stály rezident, kŕdľový mäkkozob (hmyz, nektár, plody); kooperatívny chov | Himaláje, SV India, Bhután, Bangladéš, Mjanmarsko, JZ Čína a SZ Thajsko; vlhké subtropické a horské lesy; najbližší kontinentálny príbuzný juhiny hnedochochlatej | Himaláje a JV Ázia (Nepál, India, Mjanmarsko, JV Čína, Indočína); horské lesy; rovnako kŕdľový mäkkozob | Južná a JV Ázia; záhrady, lesy a kroviny; rovnako kŕdľový nektárovo-hmyzožravý mäkkozob z tej istej čeľade okánikovité | Vysokohorské lesy východných Himalájí a JZ Číny; kŕdľový mäkkozob vyšších polôh |
Príznaky: Ťažké dýchanie, dýchanie s otvoreným zobákom, letargia, nechutenstvo, chudnutie, zmena hlasu
Plesňová infekcia dýchacích ciest z plesnivého krmiva, vlhkej podestielky alebo zatuchnutého ovocia a nektáru — u mäkkozobov je riziko zvýšené pre šťavnatú stravu, ktorá rýchlo kvasí. Prevencia: čerstvé krmivo v malých dávkach, denné odstraňovanie zvyškov, hygienické a dobre vetrané prostredie. Liečba antifungálnymi liekmi patrí do rúk aviárneho veterinára. (Pozn.: druh sa bežne nechová — ide o všeobecné riziko mäkkozobov v zajatí.)
Príznaky: Riedky alebo zapáchajúci trus, chudnutie napriek žravosti, nastŕpané perie, slabosť
Strava bohatá na cukor (nektár, ovocie) podporuje premnoženie kvasiniek (vrátane Macrorhabdus/AGY) a črevných baktérií, najmä pri zlej hygiene misiek. Pomáha denne umývať nádoby na nektár a ovocie a zabezpečiť pestrú vyváženú stravu s dostatkom živočíšnej bielkoviny. Diagnostika a liečba patria veterinárovi; nové vtáky drž v karanténe.
Príznaky: Panika, nárazy do mreží, poranenia krídel a hlavy, vyčerpanie, odmietanie potravy
Čulý kŕdľový druh zle znáša odchyt do ruky a manipuláciu — ľahko spanikári a pri nárazoch do mreží sa poraní. Manipuláciu obmedz na minimum, voliéru navrhni bez ostrých prekážok a vták chovaj v kŕdliku, ktorý mu dodáva istotu. Stres oslabuje imunitu a otvára dvere ďalším infekciám.
Príznaky: Apatia, nastŕpané perie, slabosť, zhoršená kondícia, problémy s pelichaním
U mäkkozoba vedie kŕmenie samým sladkým ovocím a nektárom bez živočíšnej bielkoviny (alebo naopak snaha kŕmiť ho zrnom) k podvýžive a nedostatku vitamínov. Druh potrebuje vyváženú mäkkozobú stravu: živý hmyz ako bielkovinu, nektárovú zmes ako energiu a mäkké ovocie, doplnené vápnikom a vitamínmi. Presné kŕmne potreby v zajatí nie sú overené.
Príznaky: Nahrbený vták s napuchnutým perím, malátnosť, sťažené dýchanie, nechutenstvo
Druh pochádza z tropického a subtropického horského podnebí Bornea a v našich podmienkach zle znáša chlad, prievan a vlhko v kombinácii so stresom, čo otvára cestu respiračným infekciám. V chove potrebuje temperovanú voliéru, suché a bezprievanové prostredie. Pri príznakoch vyhľadaj aviárneho veterinára.
Jediná juhina celého Bornea — juhina hnedochochlatá je endemit Bornea a zároveň jediný druh z rodu Staphida žijúci na tomto ostrove. Všetky ostatné druhy rodu (malochochlatá, indočínska a pod.) sú pevninskí Áziati — na ostrov sa dostala len táto jedna línia, čo z nej robí ornitologickú solitárnu raritu spomedzi juhin.
Nápadný gaštanový chochlík a tvár — najtypickejším identifikačným znakom druhu je výrazný hrdzavý (gaštanový) chochlík a rovnako zafarbená tvár, ktoré kontrastujú s sivohnedým (šedivým) chrbtom a čistobielym spodkom. Práve táto kombinácia teplého hrdzavého a studeného sivého ho odlišuje od ostatných juhin, ktoré majú iné vzory a farby.
Najpočetnejší vták Kinabalu parku — na svahoch hory Kinabalu (najvyšší vrchol Bornea, 4 095 m n. m.) je juhina hnedochochlatá jedným z najpočetnejších a najhlučnejších vtákov podmontánnych a montánnych lesov. Hlučné kŕdle sa pohybujú od stromu k stromu a ich ostré wit/chit hlásky sú takmer neprestajne počuteľné.
Kooperatívny chov — pri hniezde pomáha celá skupina — výskum v Kinabalu parku ukázal, že juhina hnedochochlatá patrí medzi putative kooperatívnych chovateľov: okrem hniezdneho páru sa na inkubácii a kŕmení mláďat podieľajú aj ďalší jedinci zo skupiny. Pozoruhodná bola aj zdokumentovaná znáška 6 vajec (zrejme dve samice v jednom hniezde) — dvojnásobok bežnej znášky.
Kŕdle 10–30 jedincov — druh je vyslovene gregárny: pohybuje sa v druh-jednoznačných kŕdľoch o 10–30 jedincoch, prípadne sa pridáva k zmiešaným kŕdľom rôznych druhov. Kŕdľový spôsob života mu zrejme poskytuje lepšiu ochranu pred predátormi a efektívnejšie vyhľadávanie potravy v rozmanitej lesnej krajine Bornea.
Mäkkozob, ktorý saje nektár — na rozdiel od zrnožravých spevavcov je juhina hnedochochlatá mäkkozob (softbill): popri hmyze pravidelne saje nektár z kvitnúcich borneanských stromov a kríkov, čo je typická stratégia pre túto čeľaď. Nektár jej poskytuje rýchly energetický zdroj v energeticky náročnom kŕdľovom pohybe.
Biotop 100–2 800 m n. m. — juhina hnedochochlatá je ekologicky plastická a obýva vždyzelené listnaté lesy od nížin až po horské polohy — od 100 m po 2 800 m n. m. na Borneu. V nižších polohách obýva podmontánne a sekundárne lesy aj lesné okraje; s rastúcou nadmorskou výškou preniká do chladnejších orografických zón, kde je les hustejší a chladnejší.
Opísaný z typovej lokality Kina Balu v roku 1887 — druh opísal Richard Bowdler Sharpe v roku 1887 z typových exemplárov zo svahov hory Kina Balu (dnešný Kinabalu) v Severnom Borneu. Druhové meno everetti je venované Alfredovi Hartovi Everettovi, britskému koloniálnemu správcovi a prírodnému zberateľovi, ktorý zozberal početné druhy vtákov na Borneu pre britské múzeá.
Rod Staphida — moderná taxonómia — hoci druh bol pôvodne zaradený do rodu Yuhina (Yuhina everetti), molekulárne fylogenetické štúdie z roku 2019 ukázali, že Yuhina nie je monofyletická skupina. V dôsledku toho bol druh preradený do rodu Staphida (spolu s príbuznými druhmi malochochlatá a indočínska juhina). Táto taxonómia bola definitívne ustálená v roku 2021.
Je to endemit Bornea — jediný výskyt na svete je na ostrove Borneo (Brunej, Malajzia a Indonézia). Obýva vždyzelené listnaté podmontánne a montánne lesy od 100 do 2 800 m n. m. Je jedným z najpočetnejších vtákov v Kinabalu parku (najvyšší vrchol Bornea). Ide o stáleho rezidenta — nemigruje a mimo Bornea sa v prírode nevyskytuje.
V praxi nie. Juhina hnedochochlatá je endemický borneanský voľne žijúci druh, ktorý sa v európskej avikultúre prakticky nechová. Je to čulý kŕdľový mäkkozob s nárokmi na priestor, spoločnosť vlastného druhu a špecializovanú mäkkozobú stravu, ktoré bežný chov nedokáže adekvátne zabezpečiť. Stránka má atlasový a poznávací charakter; chovateľské odporúčania sú len teoreticky odvodené. Najlepší spôsob, ako druh spoznať, je pozorovanie v Kinabalu parku na Borneu.
Najvýraznejší znak je nápadný hrdzavý (gaštanový) chochlík a rovnako zafarbená tvár (oranžovo-hrdzavý odtieň), ktoré kontrastujú so sivohnedým chrbtom a čistobielym spodkom. Na Borneu je to jediná juhina, takže zámena s iným druhom juhiny nie je možná. Je drobná (15 cm), pohlavia sú navonok takmer rovnaké. V teréne ju prezradí aj hlučné kŕdľové správanie a charakteristické ostré wit/chit/chirr hlásky.
Juhina hnedochochlatá patrí medzi kooperatívnych chovateľov (cooperative breeders) — pri hniezde hniezdneho páru pomáhajú aj ďalší jedinci zo skupiny (helperi): podieľajú sa na inkubácii vajec a kŕmení mláďat. Tento systém bol zdokumentovaný v Kinabalu parku výskumníkmi, ktorí vyvíjali genetické markery pre sledovanie príbuznosti v skupinách. Bežná znáška sú 3 vajcia; pozoruhodná bola aj zdokumentovaná znáška 6 vajec (zrejme dve samice v jednom hniezde).
Je to mäkkozob (softbill) — základ jedálnička tvorí hmyz a drobné bezstavovce (hlavná bielkovinová zložka, zbieraná v korunách lesa), nektár kvitnúcich tropických stromov a kríkov a drobné plody a bobule. Nejde o zrnožravý druh: zrno nie je vhodnou základnou potravou. V chove (kde sa prakticky nechová) by potreboval vyváženú mäkkozobú stravu s živým hmyzom, nektárovou zmesou a čerstvým mäkkým ovocím.
IUCN hodnotí juhinu hnedochochlatú ako najmenej ohrozenú (LC, hodnotenie 2021) — druh má dostatočne veľkú populáciu a rozšírenie na Borneu a nepribližuje sa k prahovým hodnotám pre ohrozenejšie kategórie. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Slovenský zákon 543/2002 Z. z. sa naňho priamo nevzťahuje (nie je pôvodný druh SR), no dovoz exotických vtákov do EÚ podlieha všeobecným veterinárnym a ochranárskym predpisom.
Juhina hnedochochlatá nie je klasický melodický spevák — je to hlasovo veľmi aktívny kŕdľový druh, ktorý vydáva ostré krátke hlásky wit a chit (kontaktné signály) a hrkotavé chirr zvuky takmer neprestajne, keď sa kŕdeľ presúva korunami od stromu k stromu. Hlas nie je mohutný, ale neutíchajúci — v Kinabalu parku je charakteristickým zvukom podmontánneho lesa. Nenapodobňuje ľudskú reč. V chove treba počítať s celodenným hlukom kŕdlika.
Obe patria do rodu Staphida a čeľade okánikovité (Zosteropidae), no líšia sa areálom, sfarbením a ekológiou. Juhina malochochlatá (Staphida castaniceps) žije od Himalájí cez SV Indiu, Mjanmarsko po JZ Čínu a má sivohnedý prúžkovaný zvršok s gaštanovou škvrnou za uchom a kratší sivastý chochlík. Juhina hnedochochlatá (Staphida everetti) je endemit Bornea s výrazným hrdzavým (gaštanovým) chochlíkom a hrdzavou tvárou na sivohnedom tele s čistobielym spodkom — farebne teplejšia a výraznejšia. Okrem toho je juhina hnedochochlatá monotypická (bez poddruhov), kým malochochlatá má štyri poddruhy.