Irenidae (irenovité)
Hlasový prejav ireny fialovej je zvučný, ale jednoduchý — na rozdiel od pravých spevákov nemá zložitý, melodicky štruktúrovaný spev. Ozýva sa tekutými, hvízdavými volaniami — typické je krátke dvojslabičné „liquid" hvíznutie — a rôznymi kontaktnými hláskami, ktorými udržiava kontakt s partnerom a skupinou pri plodiacich figovníkoch. Hlas je pomerne nosný a prenikavý, znie z korún stromov a býva najaktívnejší ráno. Volania pôsobia energicky; nejde o ľubozvučný spev kanárika, ale o prirodzený, opakujúci sa hlasový repertoár. Obe pohlavia sa ozývajú podobne. Druh sa najlepšie uplatní v chove, kde sa cení jeho vzhľad a správanie, nie spevácke schopnosti.
Irena fialová je monogamná a vytvára páry. Pri dvorení sa nápadný samec predvádza pred matnou samicou a partneri spolu prelietavajú korunami. Načasovanie hniezdenia sa v rámci rozsiahleho areálu líši — zvyčajne je viazané na vhodnú sezónu a dostatok fíg a hmyzu; v Indii pripadá hlavné hniezdenie na február až apríl. Pár si bráni okolie hniezda.
Pár stavia plytké, pomerne útle miskovité hniezdo z vetvičiek, machu a rastlinných vlákien, ktoré umiestňuje vysoko v korune stromu. Samica znáša najčastejšie 2 vajcia (zriedka 3), ktoré sú zelenkavobiele až olivovosivé s nepravidelnými hrdzavohnedými a sivými škvrnami.
Vajcia zahrieva výhradne samica; uvádza sa dĺžka inkubácie približne 14 dní. Samec sa medzitým podieľa na obrane a stráži okolie hniezda; rušenie v tomto období treba minimalizovať.
Mláďatá sa liahnu holé, slepé a úplne odkázané na rodičov (altriciálne). Kľúčová je v tomto čase živá a hmyzia strava — mladé ireny sa v prírode kŕmia takmer výlučne hmyzom a až s vekom postupne prechádzajú na ovocnejšiu stravu; bez dostatku bielkovín mláďatá zaostávajú v raste. Aj v chove je preto pri odchove nevyhnutný dostatok hmyzu.
Mláďatá rastú a kŕmia ich obaja rodičia. V hniezde dostávajú predovšetkým hmyz, ovocie sa pridáva najmä po vyletení. Po opustení hniezda mláďatá ešte istý čas rodičia dokrmujú, kým sa osamostatnia.
Mladé sa osamostatnia niekoľko týždňov po vylietnutí, keď začnú samy zbierať figy a hmyz. Mladé samce sú spočiatku matné (podobné samiciam) a žiarivé ultramarínovo-modré a čierne sfarbenie získavajú postupne s vekom. Pri dobrej starostlivosti sa druh v zajatí dožíva vyše 10 rokov; údaje o dĺžke života vo voľnej prírode sú menej známe.
Irena fialová je vták na pozorovanie, nie typický maznáčik. Plne ochočiť ju „na ruku" sa spravidla nedarí — je prirodzene čulá, ostražitá a neposedná. Pri pokojnom a trpezlivom prístupe si však dobre zvykne na opatrovateľa: prestane panikáriť, ostane sedieť pri približovaní a postupne berie obľúbené ovocie z blízkosti či z ruky. Cieľom je vták bez stresu a v dôvere, ktorý sa kľudne kŕmi v prítomnosti ľudí, nie vták sediaci na pleci. Násilné chytanie kvôli „ochočeniu" dôveru naopak zničí a druh veľmi stresuje.
Po prinesení domov dopraj vtákovi niekoľko dní pokoja na aklimatizáciu, bez chytania a zbytočného hluku.
Pohybuj sa pri voliére pomaly a potichu, rozprávaj pokojným hlasom, aby si vtáka zvykol na tvoju prítomnosť.
Kŕmenie a výmenu vody a ovocia rob v pravidelnom čase — vták si spojí tvoju prítomnosť s niečím príjemným.
Ponúkaj obľúbený kúsok ovocia (ideálne figu) najprv cez mreže, neskôr z otvorenej dlane vo voliére.
Nikdy vtáka násilne nechytaj do ruky kvôli „ochočeniu" — stres dôveru zničí; manipuláciu obmedz na nevyhnutné prípady.
Buď trpezlivý a dôsledný — výsledkom je pokojný, dôverčivý vták, ktorý sa kľudne kŕmi a správa prirodzene aj v tvojej blízkosti.
Ceny sa líšia podľa pôvodu, veku, pohlavia a dostupnosti; ide o náročnejšieho mäkkožravca, ktorý nie je masovo odchovávaný ako zrnožravé exoty, preto býva drahší a menej bežný v ponuke a dostať ho prevažne od špecializovaných chovateľov mäkkožravcov. Nie je CITES — nevyžaduje osobitné povolenie, no kupujte výhradne v zajatí odchované vtáky od dôveryhodného chovateľa s legálnym pôvodom (nie jedince neznámeho či divého pôvodu z odchytu).
| Irena fialová | Zelenáčik zlatočelý | Pitpit modrý | Medosavka tyrkysová | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 24–27 cm | 17–19 cm | 12–13 cm | 11,5–13 cm |
| Váha | asi 55–80 g | asi 26–37 g | asi 13 g | asi 14 g |
| Dožitie | vyše 10 r (zajatie) | ~8–10 r | ~6–8 r | ~6–8 r |
| Hlučnosť | 3/5 | 3/5 | 4/5 | 4/5 |
| Stav IUCN | IUCN LC | IUCN LC | IUCN LC | IUCN LC |
| Povaha | Samec lesklo ultramarínovo-modrý a čierny, oko červené; samica matne zelenkasto-modrá | Žiarivo zelený so zlatooranžovým čelom a čiernou maskou; pohlavia podobnejšie | Samec tyrkysovomodrý s čiernym hrdlom a chrbtom; samica zelená | Samec fialovomodrý s tyrkysovým temenom a červenými nohami; samica zelenkavá |
| Areál | Južná a JV Ázia — mäkkožravec, frugivor závislý od fíg; väčší voliérový softbill | Južná a JV Ázia — mäkkožravec (listárikovité), ovocie, nektár a hmyz | Stredná a Južná Amerika — drobný mäkkožravec (tangarovité), ovocie a nektár | Stredná a Južná Amerika — drobný mäkkožravec (tangarovité), nektár a ovocie |
Príznaky: Apatia, nafúknuté brucho (ascites), ťažké dýchanie, chudnutie, náhle úhyny
Najvážnejšie a najtypickejšie riziko mäkkožravcov vrátane iren. Vzniká pri nadbytku železa v strave alebo jeho zvýšenom vstrebávaní — železo sa hromadí v pečeni a tkanivách a poškodzuje ich. Prevencia je výhradne výživová: nízkoželezná (low-iron) softbillová strava, vyhýbanie sa krmivám obohateným železom a obmedzenie silne kyslého ovocia a citrusov (vitamín C zvyšuje vstrebávanie železa). Pri podozrení vyhľadajte vtáčieho veterinára — neliečte „naslepo".
Príznaky: Ťažké/zrýchlené dýchanie, otváranie zobáka, zmena hlasu, slabosť
Spôsobuje ju pleseň Aspergillus z plesnivého krmiva, vlhkého prostredia alebo zatuchnutej voliéry. U mäkkožravcov je riziko vyššie, keďže nakrájané ovocie sa rýchlo kazí. Je nebezpečná a ťažko liečiteľná. Prevencia: ovocie vymieňať niekoľkokrát denne, nikdy nepodávať plesnivé krmivo, udržiavať sucho a dobré vetranie bez prievanu.
Príznaky: Riedky/zmenený trus, načuchrané perie, chudnutie, apatia
Pri nevhodnej alebo pokazenej strave a zlej hygiene vznikajú tráviace ťažkosti a črevné infekcie; mäkkožravce sú citlivé na kvalitu ovocia a čistotu kŕmidiel a na riedky ovocný trus reagujú rýchlym chudnutím. Prevencia: čerstvé krmivo, denné čistenie, suché prostredie, čistá voda a karanténa nových vtákov. Lieči sa cielene podľa určenia veterinárom (vyšetrenie trusu).
Príznaky: Cvakanie a pískanie pri dýchaní, kýchanie, svrbenie, nepokoj v noci
U spevavcov sa môže vyskytnúť vzdušnicový roztoč napádajúci dýchacie cesty (typické cvakavé zvuky pri dýchaní) aj kožné a perové roztoče. Prejavuje sa zhoršeným dýchaním a nepokojom. Rieši sa u veterinára (vhodné antiparazitiká); dôležitá je hygiena a karanténa nových vtákov.
Príznaky: Zlá kvalita peria, prerušované pelichanie, oslabenie, u samíc problémy s tvorbou vajec
Pri jednotvárnej alebo nevyváženej strave chýbajú vitamíny, minerály a bielkoviny — zhoršuje sa perie aj celková kondícia a samiciam tvorba vajec. U tohto frugivora je dôležitá pestrosť ovocnej časti a dostatok hmyzu. Prevencia: pestrá softbillová strava (kvalitná granulovaná zmes, figy a pestré ovocie, živý hmyz, vaječná zmes v sezóne), dostatok vápnika, svetla a možnosť kúpania.
Samec ako modrý klenot, samica nenápadná. Druh má výrazný pohlavný dimorfizmus: samec je žiarivo lesklo ultramarínovo-modrý na temene, chrbte, kostrci a podchvostí, zvyšok tela vrátane tváre, krídel a spodku má sýto čierny, kým samica je matne zelenkasto-modrá a nenápadná.
Jasne červené oko. Nápadným znakom dospelých vtákov je jasne červená dúhovka, ktorá u žiarivo modro-čierneho samca obzvlášť vyniká — patrí medzi rýchle rozlišovacie znaky druhu.
Frugivor závislý od fíg. Irena fialová je vyhranený mäkkožravec (softbill) a frugivor — základ potravy tvoria figy (Ficus); v štúdiách na Malajskom polostrove zaznamenali v jej potrave približne 24 druhov fíg. Doplnkovo žerie hmyz a nektár.
Pozor na železo. Mäkkožravce vrátane iren patria medzi vtáky náchylné na hromadenie železa (hemochromatózu), preto v zajatí potrebujú nízkoželeznú stravu a obmedzenie silne kyslého ovocia a citrusov — vitamín C totiž zvyšuje vstrebávanie železa.
Vlastná čeľaď s dvomi druhmi. Patrí do malej ázijskej čeľade irenovité (Irenidae), do ktorej spadajú iba dva druhy rodu Irena — irena fialová a filipínska irena čiernochrbtá (Irena cyanogastra). Príbuzné sú listárikom a kvetárikom.
Domov v ázijských pralesoch. Obýva vlhké stálezelené, najmä nížinné a podhorské lesy južnej a juhovýchodnej Ázie — od Indie a Himalájí cez Indočínu po Malajský polostrov, Sundské ostrovy a Filipíny, a zdržiava sa prevažne v korunách stromov.
Početná, ale lokálne pod tlakom — IUCN LC. Vďaka veľkému areálu je hodnotená ako Least Concern (najmenej ohrozená) a nie je v CITES; lokálne však ubúda pre odlesňovanie a odchyt, výrazne najmä na Jáve a Sumatre.
Plytké hniezdo vysoko v korune. Pár stavia plytké, pomerne útle miskovité hniezdo z vetvičiek a machu vysoko v korune stromu. Samica znáša najčastejšie 2 vajcia (zelenkavobiele so škvrnami), ktoré približne 14 dní zahrieva sama.
Najprv hmyz, potom figy. Mláďatá sa v hniezde kŕmia takmer výlučne hmyzom a až po vyletení postupne prechádzajú na ovocnejšiu stravu — túto zmenu treba zohľadniť aj pri odchove v zajatí.
Zvučné tekuté hvizdy, nie spev. Druh nemá zložitý melodický spev — ozýva sa zvučnými tekutými („liquid") hvizdmi a kontaktnými volaniami z korún stromov, najaktívnejší býva ráno; ľudskú reč nenapodobuje.
Skôr nie — odporúča sa pre skúsenejšieho chovateľa mäkkožravcov. Ako vyhranený frugivor kladie v zajatí nároky na špecifickú ovocnú (softbillovú) stravu — potrebuje kvalitnú granulovanú zmes pre mäkkožravce, figy a pestré ovocie a živý hmyz, nie zrnie ako kanárik. Kľúčový je aj nízky obsah železa v krmive (riziko hemochromatózy). Vyžaduje tiež priestrannú voliéru a stabilne teplé prostredie. Začiatočníkovi, ktorý hľadá nenáročného vtáka do klietky, sa preto hodí skôr zrnožravý druh.
Je to mäkkožravec (softbill) a frugivor, takže základom je kvalitná softbillová (nízkoželezná) granulovaná zmes doplnená o pestré nakrájané ovocie s dôrazom na figy (ďalej jablko, hruška, hrozno, čučoriedky, papája, mango, melón, banán s mierou) a pravidelne o živý hmyz (cvrčky, múčne červy s mierou, pinky), najmä pri odchove. Vhodný je aj nektár / nektárová náhrada a vaječná zmes v sezóne. Mimoriadne dôležitý je nízky obsah železa — vyhnite sa krmivám obohateným železom a obmedzte citrusy a silne kyslé ovocie. Nikdy nepodávajte avokádo, čokoládu, soľ ani plesnivé ovocie a kazivé ovocie vymieňajte niekoľkokrát denne.
Druh má výrazný pohlavný dimorfizmus, takže pohlavia sa dajú rozlíšiť na prvý pohľad. Samec je žiarivo lesklo ultramarínovo-modrý na temene, chrbte, kostrci a podchvostí, zvyšok tela (tvár, krídla, celý spodok) má sýto čierny a oko jasne červené. Samica je matne zelenkasto-modrá a nenápadná. Pozor: mladé samce sú spočiatku podobné samiciam (matné) a plné žiarivé sfarbenie získavajú až postupne s vekom.
Ireny a mäkkožravce všeobecne patria medzi vtáky náchylné na hromadenie železa v tele — tzv. hemochromatózu (iron storage disease). Pri nadbytku železa v strave sa železo ukladá v pečeni a tkanivách a poškodzuje ich, čo môže viesť až k úhynu. Prevencia je výhradne výživová: podávať nízkoželeznú (low-iron) softbillovú stravu, vyhýbať sa krmivám obohateným železom a obmedziť silne kyslé ovocie a citrusy, pretože vitamín C zvyšuje vstrebávanie železa. Pri príznakoch (apatia, nafúknuté brucho, ťažké dýchanie) treba vtáčieho veterinára.
Nemá zložitý melodický spev ako napríklad kanárik. Jej hlasový prejav tvoria zvučné tekuté („liquid") hvizdy — typické je krátke dvojslabičné hvíznutie — a rôzne kontaktné volania, ktoré znejú z korún stromov a sú najživšie ráno. Hlas je pomerne nosný a prenikavý, no nie neustály. Obe pohlavia sa ozývajú podobne. Hodnota druhu v chove spočíva v jeho nápadnom vzhľade a živom správaní, nie v speváckych schopnostiach — a ľudskú reč nenapodobuje.
Potrebuje priestrannú, bohato členenú voliéru (vetvy, rastliny, viac úrovní), kde si môže zalietať a hľadať potravu — malé klietky sú nevhodné a vták v nich trpí, keďže je veľmi čulý a aktívny. Dôležité sú viaceré kŕmne miesta, plytký kúpeľ (rada sa kúpe) a úkryty. Ide o tropický druh, preto vyžaduje stabilne teplé prostredie a ochranu pred chladom, prievanom a mrazom; vonkajšiu voliéru možno využiť len v teplom období a vždy s prístupom do vykurovaného vnútorného priestoru.
Nie je to vták „na ruku" — je prirodzene čulá a ostražitá a maznanie netoleruje, no pri trpezlivom prístupe si zvykne na opatrovateľa a kľudne sa kŕmi v jeho prítomnosti. Najlepšie sa chová v páre; v zmiešanej voliére s inými mäkkožravcami podobnej veľkosti býva spravidla znášanlivá, ale počas hniezdenia môže byť k susedom neznášanlivejšia a brániť si okolie hniezda — vtedy je dôležitý dostatok priestoru a možnosť uniknúť útoku.
Je monogamná a vytvára páry. Pár stavia plytké miskovité hniezdo z vetvičiek a machu vysoko v korune stromu. Samica znáša najčastejšie 2 vajcia (zriedka 3), zelenkavobiele až olivovosivé s tmavými škvrnami, a sama ich približne 14 dní zahrieva. Mláďatá sa liahnu holé a slepé, v hniezde sa kŕmia takmer výlučne hmyzom a na ovocie prechádzajú až po vyletení; kŕmia ich obaja rodičia. V Indii hniezdi najmä február–apríl. V zajatí sa druh dožíva vyše 10 rokov.