Parulidae (horárikovité)
Horárik vŕbový má rýchly, chattering spev — séria 10–15 krátkych chipujúcich tónov prednášaná zo zásobníka nízkeho podrastu, pričom záverečné tóny klesajú a zrýchľujú. Popis: "rýchla séria krátkych whistlovaných not, kde posledné tóny sú nižšie a rýchlejšie" (SD Dakota Birds). Samec má dva spevové typy: kratší na privolanie samice a dlhší na interakcie so súpermi v teritóriu. Kontaktná a poplašná hláska je plochý „chuff" (podľa Wikipedia EN) alebo ostré vlhké „chep" — dostatočne hlasné, aby presiahlo zvuk tečúcej vody (podľa earbirding.com). Na rozdiel od horárika jedľovcového spev nestúpa na hranicu ľudského sluchu — je dobre počuteľný vo všetkých vekových skupinách.
Po jarnom prílete samec spieva z nízkeho krovistého podrastu a háji teritórium rýchlou chattering pesničkou. Tok prebieha od mája do júna. Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne v prvom roku života (analógiou s príbuznými horárikovitými; presné dáta pre tento druh v dostupných zdrojoch nie sú výslovne uvedené). Niektoré horské populácie sú polygamné (Wikipedia EN).
Samica stavia sama pohárkovité hniezdo zo suchých listov, trávy a machu, vyloženého jemnou trávou a srsťou, na zemi alebo nízko v kríkoch (typicky do 0,5 m). Znáška: 4–6 vajec (rozsah 2–7, priemer 4 podľa Animal Diversity Web), krémovo bielo-zelenkavých s hnedastými škvrnami; vajcia merajú 15–17 × 12 mm. Hniezdna sezóna: zvyčajne máj–júl; na Z pobreží od marca (Audubon).
Iba samica sedí na vajciach počas 10–13 dní (Audubon: 10–13 dní; Wikipedia EN: 11–15 dní; Animal Diversity Web: 10–13 dní; uvádzame 10–13 dní ako hodnotu potvrdzenú väčšinou zdrojov). Samec háji teritórium v okolí a kŕmi samicu. Táto stratégia je typická pre horárikovité.
Mláďatá sa liahnu holé a slepé (krmivé). Obaja rodičia ich kŕmia húsenicami, hmyzom a pavúkmi — živočíšna bielkovina je v tomto období nevyhnutná pre rast. Hniezdo je ukryté nízko, čo sťažuje pozorovanie, no rodičia sú pri kŕmení aktívni.
Mláďatá opúšťajú hniezdo po 8–13 dňoch od vyliahnutia (Audubon; Animal Diversity Web: 9–11 dní; uvádzame rozsah 8–13 ako spojenú hodnotu). Rodičia ich dokrmujú aj po vyletení. Mladé vtáky sú zväčša olivovo-žlté bez čiernej čiapočky — čierna čiapočka samca sa vyvíja postupne. Ročná prežívateľnosť dospelcov je 30–61 % (Animal Diversity Web).
Presný vek pohlavnej dospelosti nie je v dostupných zdrojoch pre tento druh výslovne uvedený — analógiou s príbuznými horárikovitými sa odhaduje na prvý rok života. Plná čierna čiapočka samca nastupuje postupne pelichaním. Priemerné dožitie vo voľnej prírode je uvádzané ako 6 rokov (oiseaux.net, Animal Diversity Web); maximum zaznamenané pri krúžkovaní bolo 8 rokov 11 mesiacov (samec, 2008, Kalifornia).
Horárik vŕbový je plachý voľne žijúci druh, ktorý sa neochočuje — pohybuje sa rýchlo v krovistom podraste a pred človekom uniká. Nie je to vták na ruku ani spoločenský maznáčik; v zajatí sa prakticky nechová. Jediný zmysluplný vzťah k tomuto druhu je pozorovanie vo voľnej prírode počas jarného ťahu alebo na hniezdiskách.
Neusiluj sa o ochočenie — horárik vŕbový je voľne žijúci plachý migrant, ktorý sa v zajatí nedrží a kontakt s človekom ho stresuje
Pri birdwatchingu sleduj samca z diaľky ďalekohľadom — čierna čiapočka a žlté telo sú nezabudnuteľné; sleduj charakteristické kývanie chvosta
Pri náleze zraneného jedinca ho zver odbornej záchrannej stanici — drž v tichu a tme, minimalizuj manipuláciu
Rešpektuj ochranu sťahovavých vtákov — Migratory Bird Treaty Act (USA/Kanada) a európska smernica o vtákoch zakazujú úmyselné rušenie a odchyt
Horárik vŕbový sa v európskej (ani slovenskej a českej) avikultúre nechová — ide o voľne žijúci neudomácnený severoamerický sťahovavý hmyzožravec, ktorý sa bežne nepredáva. Štandardná trhová cena preň neexistuje. V SR a EÚ platia pravidlá ochrany voľne žijúceho vtáctva; v USA a Kanade je druh chránený Migratory Bird Treaty Act. Akákoľvek ponuka na predaj tohto druhu je z pohľadu legality krajne podozrivá.
| Horárik vŕbový | Horárik kuklatý (Setophaga citrina) | Horárik žltý (Setophaga petechia) | Horárik jedľovcový (Setophaga fusca) | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 11–12 cm | 11–14 cm | 11–13 cm | 11–14 cm |
| Váha | 6–10 g | 9–11 g | 7–11 g | 8–12 g |
| Dožitie | priemer 6 r; max. 8 r 11 mes. (krúžkovanie, Kalifornia 2008) | max. cca 11 r | max. cca 10 r | max. 8,2 r (AnAge database) |
| Hlučnosť | neudomácnený voľne žijúci druh — nechová sa | neudomácnený voľne žijúci druh | neudomácnený voľne žijúci druh | neudomácnený voľne žijúci druh — nechová sa |
| Stav IUCN | IUCN LC, bez CITES; poddruh chryseola klesajúci | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES |
| Povaha | Sýto žlté spodky a tvár, olivovo-zelený chrbát; samec má okrúhlu lesklú čiernu čiapočku na temene; bez krídlových pásov; bez bielej v chvoste; charakteristicky kýva dlhým chvostom | Samec sýto žltý so žltou tvárou orámovanou plným čiernym golierom pokrývajúcim bok a zátylok hlavy; biele škvrny na bokoch chvosta — čierny rám tváre oveľa väčší než čiapočka horárika vŕbového | Samec uniformne sýto žltý, zelenkastý na chrbte, s hrdzavočervenými prúžkami na hrudi — bez akejkoľvek čiernej čiapočky; biele okenné škvrny v chvoste; samica bledšia | Samec s ohnivo-oranžovým hrdlom a tvárou — absolútny unikát medzi horárikovitými; čierny chrbát, veľká biela krídlová škvrna; bez akejkoľvek žltej na hrdle |
| Areál | Hniezdi v krovinách pri vode (vrby, jelše) od arktickej Kanady po Nové Mexiko a Kaliforniu; zimuje od Mexika po Panamu; dlhý migrant; 3 poddruhy; v Európe vzácny vagrant | Hniezdi vo vlhkých dubových lesoch SV Severnej Ameriky; zimuje v tropickej Strednej a J Amerike; cez migráciu vzácny európsky vagrant | Jeden z najrozšírenejších horárikovitých Severnej a Strednej Ameriky; hniezdi od arktickej tundry po karibské mangrovníky; cez migráciu vzácny európsky vagrant | Hniezdi v ihličnatých lesoch (smrek, jedľa, hemlock) SV Severnej Ameriky; zimuje v horských lesoch Ánd (Kolumbia–Peru) 600–2500 m n. m.; dlhý migrant |
Príznaky: Ťažké dýchanie, dýchanie s otvoreným zobákom, letargia, nechutenstvo, chudnutie, zmena hlasu
Plesňová infekcia dýchacích ciest z plesnivého krmiva, vlhkej podestielky alebo zatuchnutého prostredia — hlavné riziko u stresovaných vtákov v dočasnej záchrannej starostlivosti. Prevencia: čerstvá potrava, hygienické suché prostredie, dobrá ventilácia. Liečba antifungálnymi preparátmi patrí výhradne aviárnemu veterinárovi.
Príznaky: Riedky alebo krvavý trus, chudnutie napriek príjmu potravy, nastŕpané perie, malátnosť, slabosť
Voľne žijúce horárikovité bežne nesú vnútorné parazity a krvné parazity (Haemoproteus, Plasmodium), ktoré sa pri strese premnožia. U jedincov v záchrannej stanici: karanténa, koprologická kontrola trusu, cielená antiparazitická liečba pod dozorom veterinára.
Príznaky: Panika, nárazy do prekážok, poranenia krídel a zobáka, vyčerpanie, odmietanie potravy, náhly úhyn
Kolízie s oknami budov (window strikes) počas nočnej migrácie sú jednou z hlavných príčin mortality horárikovitých v Severnej Amerike. Vyčerpaný migrant nájdený pri okne potrebuje ticho, tmu, minimum manipulácie a rýchle predanie záchrannej stanici. Stres oslabuje imunitu.
Príznaky: Apatia, nastŕpané perie, slabosť, zhoršená kondícia, poruchy rastu peria
Ako takmer výhradný hmyzožravec trpí horárik rýchlo pri nedostatku živočíšnej bielkoviny. V záchrannej starostlivosti je nevyhnutná živá potrava (mušičky, larvy) alebo certifikovaná hmyzožravá pasta; semenná strava je úplne nevhodná.
Príznaky: Strata orientácie, krátkodobé omráčenie, krvácanie zo zobáka, neschopnosť lietať
Kolízie s presklenými budovami počas migrácie sú bežnou príčinou úhynu. Omráčený vták potrebuje tichú, tmavú, uzavretú krabicu bez možnosti úniku a rýchle odovzdanie záchrannej stanici. Väčšina vtákov, ktoré sa nestihli zotaviť do 2 hodín, potrebuje veterinárnu pomoc.
Čierna čiapočka ako vizitka samca. Samec horárika vŕbového má okrúhlu, lesklú čiernu čiapočku presne vymedzenú na temene — pôsobí ako malý čierny klobúčik na jasne žltej hlave. Práve táto čiapočka ho robí okamžite identifikovateľným: žiadny iný horárik Parulidae nemá kombináciu celkovo žltého tela s čiernou temennou čiapočkou a bez krídlových pásov. U samice je zmenšená alebo chýba, čo závisí od poddruhu.
Charakteristické kývanie chvosta. Horárik vŕbový kýva a žviháva dlhým, štíhlym chvostom takmer nepretržite počas lovu v kroviskách. Toto správanie je spoľahlivý terénny znak a odlišuje ho od podobných horárikovitých, ktoré chvost v pokoji podržia stabilne.
Odlíšenie od dvoch zámen. Na dosah si sú dve bezpečnostné pasce: (1) Horárik kuklatý (Setophaga citrina) má plný čierny golier orámovávajúci žltú tvár a biely na bokoch chvosta — čierny obal celej hlavy je oveľa väčší a obklopuje žltú tvár zo strán, nie len z temena. (2) Horárik žltý (Setophaga petechia) je uniformne žltý bez akéhokoľvek čierneho vzoru, samec má hnedastočervené prúžky na hrudi. Horárik vŕbový má len temennú čiapočku, nie golier ani prúžky.
Dlhý migrant troch poddruhov. Druh sa delí na tri poddruhy s rôznymi trasami migrácie: C. p. pusilla hniezdi vo V Kanade a SV USA, pileolata je najrozšírenejší (Aljaška cez hory Z USA), chryseola je najfarebnejší (Z pobrežie). Záp. pobrežné populácie migrujú okolo Mexického zálivu na jeho záp. strane, nie cez neho.
Populácia chryseola v úpadku. Poddruh chryseola (Z pobrežie) výrazne klesá, pretože zimuje prednostne na juhu Baja California v Mexiku, kde ho negatívne postihla masívna zástavba rekreačnými a rezidenčnými developermi od prelomu 21. storočia. Je to varovný príklad, ako strata zimovísk ohrozuje aj druhy s celkovo stabilnou populáciou (IUCN LC).
Jeden z najmenších horárikovitých. S dĺžkou len 11–12 cm a hmotnosťou 6–10 g patrí horárik vŕbový k najmenším druhom čeľade Parulidae. Je porovnateľný so sýkorkou belasou (Cyanistes caeruleus). Napriek tejto malosti každoročne preletáva tisíce kilometrov medzi kanadskými hniezdiskami a mexickými a stredoamerickými zimovískami.
V Európe veľmi vzácny vagrant. Keďže horárik vŕbový je bežný sťahovavý vták severoamerickej pevniny, v Európe sa občas objaví zatúlaný jedinec nesený atlantickými búrkami. Vo Veľkej Británii bolo zaznamenaných 38 potvrdených záznamov (prvý v roku 1985 v Cornwalle, BTO). Na Slovensku a vo V Európe ide o extrémne vzácneho hosťa.
Hniezdo na zemi skryté v hustom pokryve. Na rozdiel od horárika jedľovcového, ktorý hniezdi desiatky metrov vysoko v korunách, horárik vŕbový umiestňuje hniezdo na zemi alebo nízko v kríkoch (typicky do 0,5 m) — pohárček zo suchých listov, trávy a machu, zahĺbený do hustého podrastu vŕb a jelší. Práve táto nízka poloha ho robí zraniteľným pri zástavbe brehových biotopov.
V praxi nie. Horárik vŕbový je voľne žijúci, neudomácnený sťahovavý hmyzožravec, ktorý sa v európskej avikultúre nechová. Je to chránený dlhý migrant so špeciálnymi potrebami (živý hmyz ako výhradná potrava, vlhké kroviny, sezónna migrácia tisíce kilometrov), ktoré bežný chov nedokáže naplniť. V USA a Kanade je chránený Migratory Bird Treaty Act. Táto stránka má atlasový a poznávací charakter; najlepší spôsob, ako ho spoznať, je pozorovanie vo voľnej prírode.
Samec je spoľahlivo identifikovateľný okrúhlou, lesklou čiernou čiapočkou presne na temene, kontrastujúcou so sýto žltou hlavou a podstranami, a olivovo-zeleným chrbtom; bez krídlových pásov ani bielej v chvoste. Samica je takmer rovnaká, ale čierna čiapočka je znížená alebo úplne chýba — stupeň závisí od poddruhu; niektoré samice majú čiapočku prakticky neznateľnú. Oba pohlavia kývajú charakteristicky dlhým, štíhlym chvostom.
Horárik kuklatý (Setophaga citrina) má plný čierny golier — čierna farba pokrýva celú hlavu za chrbtom a bokmi, čím zarámuje sýto žltú tvár zo strán. Horárik vŕbový má čiernú len na temene (čiapočka), tvár a strany hlavy sú žlté bez akéhokoľvek čierneho. Horárik kuklatý má navyše biele škvrny na bokoch chvosta a preferuje dubové nízkohorské lesy, nie vrbiny pri vode.
Takmer výhradne hmyzom a pavúkmi. V hniezdnej sezóne dominujú húsenice, chrobáky, osy a muchy, lovené v nízkom krovistom podraste a flycatchingom (vyletovanie za pohybujúcim sa hmyzom). Počas migrácie intenzívne konzumuje vošky. Na zimoviskách dopĺňa sezónne bobule. Semená a zrninové zmesy sú preň nevhodné — nie je schopný ich efektívne spracovať.
Hniezdi naprieč Kanadou a v záp. Spojených štátoch — od arktickej tundry po horské toky Nového Mexika a pobrežie Kalifornie — v krovinách pri vode (vrby, jelše), rašeliniskách a okrajoch mokradí. Zimuje od Mexika (Baja California, záp. pobrežie) po Strednú Ameriku (Panama) v husto zarastených biotopoch. Počas migrácie (apríl–máj na jar, september–október na jeseň) prechádza cez rozsiahle časti S Ameriky; na jeseň môže byť zhliadnutý v parkoch a záhradách.
Samica znáša zvyčajne 4–6 vajec (rozsah 2–7, priemer 4), krémovo bielo-zelenkavých s hnedastými škvrnami, do pohárkovitého hniezda na zemi alebo nízko v kríkoch. Inkubuje výhradne samica počas 10–13 dní. Mláďatá opúšťajú hniezdo po 8–13 dňoch od vyliahnutia; obaja rodičia ich kŕmia. Tieto hodnoty potvrdzujú viaceré zdroje: Audubon, Animal Diversity Web, Wikipedia EN.
Celkovo IUCN hodnotí druh ako najmenej ohrozený (LC). Populácia poddruhu chryseola (záp. pobrežie S Ameriky) však výrazne klesá od 21. storočia pre zástavbu zimovísk na Baja California v Mexiku. V USA a Kanade je druh chránený Migratory Bird Treaty Act; v Mexiku a Strednej Amerike miestnou legislatívou. V SR sa bežne nevyskytuje (iba veľmi vzácny vagrant); v EÚ by sa uplatňovala smernica o vtákoch. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES.