Parulidae (horárikovité)
Horárik sýkorčí je charakteristický a ľahko identifikovateľný spevákom — samec neúnavne opakuje stúpajúci bzučavý tryl zakončený ostrým kliknutím (zeeeeee-yip), čo je v listnatých a zmiešaných lesoch východnej Ameriky veľmi nápadný zvuk. Samce spievajú od skorej jari do polovice leta takmer nepretržite. Kontaktná hláska je silné, čisté „čip"; letová hláska je vysoké, klesajúce „cíp". Druh nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený.
Po jarnom prílete na hniezdiská samec neúnavne opakuje stúpajúci bzučivý tryl (zeeeeee-yip) a háji teritórium. Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne v prvom roku života (analógiou s príbuznými druhmi; presné údaje pre tento druh nie sú v literatúre špecifikované). Páry sa často vracajú na to isté hniezdisko z roka na rok. Druh sa v zajatí nerozmnožuje.
Samica buduje miskovité hniezdo vydlabané priamo vo visiacom lišajníku (Usnea) na severe alebo v španielskom machom (Tillandsia usneoides) na juhu — jedinečná hniezdna stratégia tohto druhu. Hniezdo je umiestnené 4–50 stôp (1–15 m) nad zemou, často na konci konára nad vodou. Samica znáša 3–7 vajec (typicky 4–5), bielych až krémových s hnedými škvrnami.
Na vajciach sedí prevažne samica, inkubácia trvá 12–14 dní (overené z viacerých zdrojov). Samec v tomto období intenzívne háji teritórium spevom a kŕmi samicu.
Mláďatá sa liahnu holé a slepé — kŕmia ich obaja rodičia. Základ potravy tvorí hmyz a húsenice, nevyhnutné pre rast mláďat. Mláďatá opúšťajú hniezdo po 10–11 dňoch (zdroj: Wikipedia EN, Animal Diversity Web). Južné populácie odchovávajú dve hniezdenia ročne; severné jedno.
Mladé vtáky po vyletení ostávajú ešte istý čas závislé na rodičoch, kým nezvládnu samostatné lovenie hmyzu. Juvenily sú sfarbené podobne ako samica — modro-sivý vrch, žlté hrdlo a hruď s bielym bruchom, bez výrazného prsného pásu samca. Dospelé sfarbenie samca (vrátane hrdzavo-čierneho prsného pásu) sa vyvíja pelichaním.
Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch špecifikovaný — analógiou s inými drobnými horárikmi sa odhaduje na prvý rok života. Najdlhší overený vek jedinca v prírode bol 7 rokov (krúžkový rekord; zdroj: Animal Diversity Web). Dožitie vo voľnej prírode sa pohybuje priemerne okolo 4–7 rokov.
| Horárik sýkorčí | Horárik magnóliový (Setophaga magnolia) | Horárik žltohrdlý (Setophaga dominica) | Horárik čiernohrdlý (Setophaga virens) | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 11–12 cm | 11–13 cm | 12–14 cm | 11–13 cm |
| Váha | 5–11 g | 6–12 g | 8–15 g | 7–11 g |
| Dožitie | do 7 r vo voľnej prírode (krúžkový rekord) | do 7 r | do 8 r | do 9 r |
| Ochrana | IUCN LC (rastúci trend), bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES |
| Charakteristika | Modro-sivý vrch so zelenkastou chrbtovou škvrnou, žlté hrdlo a hruď, biele brucho, biele rozdelené očné oblúčiky, dva biele krídlové pásy; samec s hrdzavo-čiernym prsným pásom | Žlté celé spodné telo (vrátane brucha), čierny náhrdelník, biely chvostový pás viditeľný za letu, žlté nadchvostie; samec s čiernou maskou a bielymi obočnými prúžkami | Žlté hrdlo a hruď s čiernym a bielym vzorovaním na hlave; sivý vrch bez zelenej škvrny; dlhší zobák ako horárik sýkorčí; občas hybridizuje s horárom sýkorčím | Samec s čiernym hrdlom a hruďou, zelenožltou hlavou a zboku kontrastným čierno-bielym vzorom; samica tlmenejšia; bez zelenej chrbtovej škvrny a prsného pásu horárika sýkorčieho |
| Areál | Hniezdi vo vlhkých lesoch východnej Severnej Ameriky (Usnea/španielsky mach); zimuje v Karibiku a Strednej Amerike; sťahovavý hmyzožravec koruny stromov | Hniezdi v boreálnych ihličnatých lesoch Kanady a severu USA, zimuje v Strednej Amerike; hlavný rozlišovací znak od horárika sýkorčieho: žlté brucho a biely chvostový pás | Hniezdi v lesoch juhovýchodu USA (španielsky mach, hladká borová kôra), stálý až prelietavý; niekedy hybridizuje s horárom sýkorčím v oblastiach prekryvu areálov | Hniezdi v ihličnatých a listnatých lesoch Kanady a severovýchodu USA, zimuje v Strednej Amerike a Karibiku; bežný spolumigrant horárika sýkorčieho |
Zelená chrbtová škvrna — unikátna medzi horárikmi — diagnostickým znakom horárika sýkorčieho je zelenkastá škvrna na strede modro-sivého chrbta, viditeľná u oboch pohlaví. Tento znak ho okamžite odlišuje od väčšiny príbuzných druhov a v teréne je veľmi spoľahlivý.
Usnea lišajník ako hniezdo — horárik sýkorčí je jeden z mála vtákov sveta, ktorý hniezdi priamo vo visiacich lišajníkoch Usnea (fúzovité lišajníky). Na severe ho nahrádza španielsky mach (Tillandsia usneoides) na juhu areálu. Hniezdo je vydlabaná dutinka maskovaná zvonka prírodným materiálom — geniálna kamufláž.
Jeden z najmenších horárov — horárik sýkorčí meria len 11–12 cm a váži 5–11 g, čo ho radí medzi najmenšie druhy čeľade Parulidae v Severnej Amerike. V zmiešaných kŕdloch ho veľkosťou prekonávajú len kráľočíky (Regulus) a niektoré strnádky.
Nezameniteľný zeeeeee-yip — spev horárika sýkorčieho je natoľko charakteristický, že skúsení ornitológovia ho identifikujú iba podľa hlasu bez toho, aby vtáka videli. Stúpajúci bzučivý tryl zakončený ostrým kliknutím je v listnatých lesoch typickým zvukom mája a júna.
Biele rozdelené očné oblúčiky — obe pohlavie horárika sýkorčieho majú rozdelené biele eye crescents (oblúčiky nad a pod okom namiesto plného krúžku), čo je ďalší spoľahlivý identifikačný znak v teréne.
Dlhý neotropický migrant — druh každoročne absolvuje migráciu medzi hniezdiskami vo východnej Severnej Amerike a zimoviskami v Karibiku, Strednej Amerike, na Floride a v severnej časti Južnej Ameriky. Táto cesta môže presahovať tisíce kilometrov a vedie cez nebezpečné oblasti miest a pobreží.
Populácia rastie — na rozdiel od mnohých sťahovavých severoamerických spevákov horárik sýkorčí nepatrí medzi ustupujúce druhy — odhadovaná populácia dosahuje ~18 miliónov jedincov a krátkoodobý trend je rastúci (~30 % za desaťročie). IUCN ho hodnotí ako Least Concern (LC).
Druh opísaný Linnaeom — Horárik sýkorčí patrí k prvým vtákom opísaným vedecky; Carl Linnaeus ho zaradil vo svojej Systema Naturae (1758) pod meno Parus americanus. Moderná fylogenetika ho presunula do rodu Setophaga na základe molekulárnych štúdií (Lovette et al. 2010).
Oba druhy sa môžu vyskytovať spoločne počas migrácie, no líšia sa niekoľkými znakmi. Horárik sýkorčí má modro-sivý vrch so zelenkastou chrbtovou škvrnou, biele brucho a biele rozdelené očné oblúčiky; samec má hrdzavo-čierny prsný pás. Horárik magnóliový (Setophaga magnolia) má naproti tomu žlté celé spodné telo (vrátane brucha), výrazný čierny náhrdelník, žlté riti (podchvostie) a charakteristický biely chvostový pás viditeľný pri lete. Zelenkastá chrbtová škvrna a biele brucho horárika sýkorčieho sú teda kľúčom k rozlíšeniu.
Hniezdi vo vlhkých listnatých, ihličnatých a zmiešaných lesoch východnej Severnej Ameriky od južnej Kanady po Floridu. Kľúčovou podmienkou je prítomnosť visiacich lišajníkov Usnea (na severe a vo vyšších polohách) alebo španielského machu Tillandsia usneoides (na juhu, v mokradiach a pri riekach). Hniezdo buduje priamo v týchto lišajníkoch alebo machu, typicky na konci konára 1–15 m nad zemou, často nad vodou.
Spev je veľmi charakteristický a ľahko rozpoznateľný — stúpajúci bzučavý tryl zakončený ostrým kliknutím (zeeeeee-yip). Samec ho opakuje takmer nepretržite od príchodu na hniezdisko v apríli až do júla. Kontaktná hláska je silné čisté „čip"; letová hláska počas nočnej migrácie je vysoké klesajúce „cíp" (tsiip). Na xeno-canto je dostupných viac ako 330 nahrávok: https://xeno-canto.org/species/Setophaga-americana
Je to výlučne hmyzožravec — loví predovšetkým húsenice, pavúky, chrobáky, muchy, osy, mravce a ďalší hmyz a bezstavovce z povrchu listov a konárov v korunách stromov. Typická lovecká technika je hover-glean (krátky úlet a chytenie koristi priamo z vegetácie). V zime môže príležitostne doplniť stravu bobuľami.
Prezimuje predovšetkým v Karibiku (Kuba, Jamajka, Hispaniola, Portoriko, Malé Antily), v Strednej Amerike (Mexiko, Guatemala až Panama), na južnej Floride a v niektorých oblastiach severnej Južnej Ameriky. Počas zimovania je menej habitatovo náročný a obýva rôzne lesné typy vrátane plantáží a krovinnatých okrajov.
Nie, druh je v dobrej kondícii. IUCN hodnotí horárika sýkorčieho ako Least Concern (najmenej ohrozený, LC) s rastúcim populačným trendom — odhadovaná populácia dosahuje ~18 miliónov jedincov a za posledné desaťročie vzrástla o ~30 %. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Napriek tomu ohrozujú migrujúcich jedincov kolízie so zabudovaním, mačky a strata biotopov na zimoviskách. Na Slovensku zákon 543/2002 Z. z. na tento druh priamo nedopadá — ide o exotický neeuropský druh nevyskytujúci sa tu vo voľnej prírode.
Samica znáša 3–7 vajec (typicky 4–5), bielych až krémových s hnedými škvrnami. Inkubácia trvá 12–14 dní a sedí prevažne samica. Mláďatá opúšťajú hniezdo po 10–11 dňoch. Južné populácie odchovávajú dve hniezdenia ročne, severné iba jedno. Páry sa často vracajú na to isté hniezdisko z roka na rok (zdroje: Wikipedia EN, Audubon, Animal Diversity Web).
Najdlhší dokumentovaný vek jedinca vo voľnej prírode je 7 rokov (krúžkový rekord; zdroj: Animal Diversity Web). Priemerné dožitie sa odhaduje na 4–7 rokov; niektoré zdroje uvádzajú priemer 4–5 rokov. Hlavnými príčinami mortality sú predácia, kolízie so zabudovaním počas migrácie a niekedy nepriaznivé poveternostné podmienky na ťahu. Druh sa v zajatí prakticky nechová, preto dáta o dožití v zajatí neexistujú.