Horárik strakatý (Mniotilta varia)

Parulidae (horárikovité)

Horárik strakatý

Mniotilta varia — jediný horárik šplhajúci po kmenoch dolu hlavou — celotelesné čierno-biele pruhovanie a biely prúžok na temene; voľne žijúci sťahovavý insektivor listnatých lesov Severnej Ameriky

IUCN: LC (Least Concern, 2021) | Least Concern (najmenej ohrozený, hodnotenie BirdLife International / IUCN, potvrdené 2021). Napriek tomu, že druh má rozsiahly areál a dostatočne veľkú populáciu na zaradenie do kategórie LC, jeho populačný trend je klesajúci. Hlavné hrozby sú strata a fragmentácia listnatých lesov na hniezdiskách v Severnej Amerike a na zimoviskách v Strednej Amerike a Karibiku, pesticídy decimujúce populácie hmyzu, nočné kolízie s budovami a stožiarmi počas migrácie a hniezdny parazitizmus hnedohlavého cowbirda. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Zdroj: Wikipedia EN (IUCN LC, stable as of 2021), nationalzoo.si.edu (declining population), animaldiversity.org.
Dĺžka11–13 cm
Hmotnosť8–15 g
Dožitie5–11 rokov vo voľnej prírode
Pôvodlistnaté lesy východnej Severnej Ameriky
Povahaaktívny insektivor, šplhá po kmenoch nadol
Stravavýhradne hmyz, pavúky, larvy
Hniezdeniehniezdo na zemi, 5 vajec, inkubácia 10–12 dní
IUCNLC — najmenej ohrozený (klesajúci trend)

Výživa

  • Hmyz — húsenice, chrobáky (piliare, klíšťance, drevokaznce), mravce, muchy, vošky, cicadkovia, byľavky a iné; zbieraný spod kôry stromov
  • Pavúky a dlhonôžky — dôležitá zložka najmä mimo sezóny húseníc; zbierané z kôry a trhliniek konárov
  • Larvy, vajíčkové kokonové zásoby hmyzu ukryté pod kôrou — dostupné celoročne, hlavný dôvod šplhania po kmenoch
  • Iný hmyz a článkonožce zbierané z povrchu lístia a konárikov pri krátkych výpadoch mimo kmeňa
Tip od odborníka Horárik strakatý je výhradný insektivor — v prírode sa živí výlučne hmyzom, pavúkmi a inými článkonožcami zbieranými spod kôry stromov. Žiadne semená ani ovocie nie sú súčasťou jeho bežnej potravy. Základom strarostlivosti v zajatí by mala byť kvalitná insektivorná zmes (sušený hmyz, vajíčková pasta, drobné larvy) doplnená živou potravou (drosofily, malé húsenice, pavúci) najmä v období rozmnožovania. Živý hmyz je nevyhnutný pri odchove mláďat. Dôležitá poznámka: horárik strakatý sa v európskej avikultúre štandardne nechová — v SR a ČR nie je bežným klietkovým druhom; stránka má predovšetkým atlasový charakter a chovateľské odporúčania sú odvodené zo všeobecných zásad pre insektivorné spevavcov.

Hlasový prejav

Horárik strakatý má tenký, vysoký, monotónny spev, ktorý ornitológovia opisujú ako sériu ostrých tónov „wee-see wee-see wee-see“ opakovaných šesťkrát alebo viackrát za sebou, alebo ako „weesa weesa weetee weetee weetee weet“. Audubon ho prirovnáva k škrípajúcemu koliesku vozíka, Cornell Lab ho charakterizuje ako tenký, pištiaci, vysoko nasadený zvuk, jeden z prvých jarných hlasov v lesoch východnej Ameriky. Okrem spevu má aj tvrdé „tik“ (poplašná hláska) a jemné mäkké „fsss“ (letová nota). Samec spieva aktívne na hniezdiskách, menej mimo sezóny. Celkovo nie je hlasný v porovnaní s inými spevavými vtákmi, no vysoká frekvencia tónov robí spev nápadným. Nenapodobňuje ľudskú reč — horárikovité túto schopnosť nemajú.

Typické zvuky

  • Tenký vysoký spev wee-see wee-see — séria piešťavých tónov opakovaných 6 alebo viackrát za sebou; opisovaný ako škrípiace koleso alebo koliesko vozíka (zdroj: Audubon, Cornell Lab / animaldiversity.org)
  • Tvrdá poplašná hláska tik — krátke ostré kliknutie, vydávané pri vyrušení alebo na poplach; typické aj u iných horárikovitých
  • Jemná letová nota fsss — mäkká, ťažko počuteľná hláska vydávaná počas nočnej migrácie alebo v kontakte so skupinou vtákov
  • Seet-seet kontaktná hláska — niekedy vydávaná počas pohybu alebo pri stretnutí vtákov v zmiešaných hejnách počas migrácie

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus
Prílet a tok — samce prichádzajú na hniezdiska v apríli, ako jedny z prvých horárikovitých na jar; háji teritórium spevom z konárov
Hniezdna sezóna — samica stavia hniezdo na zemi, znáška zvyčajne 5 vajec (4–6); inkubácia 10–12 dní, kŕmenie mláďat oboma rodičmi (zdroj: animaldiversity.org, Audubon)
Odchov mláďat — mláďatá vyletujú 8–12 dní po vyliahnutí; zvyčajne jedna, výnimočne dve znášky ročne
Pelichanie — dospelé vtáky pelichajú po hniezdnej sezóne pred jesennou migráciou
Zimovanie (október–marec) — druh zimuje v Mexiku, Strednej Amerike, Karibiku a severnej časti Južnej Ameriky; využíva rôzne lesné biotopy vrátane mangrovov a tienistých plantáží kávy
Celoročný migrant: jar prílet zo severu (apríl), jeseň odlet (september–október); migruje v noci, patrí medzi skoršie jarné horárikovité

Prostredie a požiadavky

Prostredie (voľne žijúci druh)
Druh sa v SR bežne nechová — prirodzeným biotopom sú listnaté a zmiešané lesy; vertikálny priestor na šplhanie je nevyhnutný
Horárik strakatý je voľne žijúci lesný druh a štandard klietkového chovu preň v európskej avikultúre neexistuje. Prirodzene obýva listnaté a zmiešané lesy (hniezdne), v zime široké spektrum od mangrovov po horské dažďové pralesy a tienisté plantáže kávy. Šplhavý spôsob pohybu po kmenoch vyžaduje priestor s hrubými konármi a vertikálnou dimenziou — malá klietka je nevhodná.
Spoločenské správanie
Počas hniezdenia teritoriálne páry, agresívny voči narušiteľom; mimo sezóny sa pridáva k zmiešaným hejnám spevavcov
Počas hniezdenia samec aktívne háji teritórium spevom a agresívnymi výpadmi — bol zaznamenaný útok na brhlíky a sýkorky pri narušení teritória. Mimo sezóny a počas migrácie sa pridáva k zmiešaným hejnám lesných spevavcov. Nie je výrazne sociálny.
Teplota a podnebie
Hniezdi v miernom pásme Severnej Ameriky; zimuje v subtropickom a tropickom pásme Strednej Ameriky, Karibiku a severnej časti Južnej Ameriky
Druh je prispôsobený na mierny klimatický pás hniezdisk a subtropické/tropické zimoviská. Ide o výrazného dlhého migranta — sezónny pohyb je kľúčovým prvkom jeho životného cyklu. Počas zimovania znáša vysokú teplotu, vlhkosť aj sucho — využíva rôznorodé biotopy.
Hniezdenie a hniezdny materiál
Hniezdo na zemi (alebo do 60 cm výšky), pri koreni stromu alebo pni, zo suchých listov, tráv, borovicových ihiel, vystlané machom a srsťou; znáška 4–6 (zvyčajne 5) smotanových vajec s hnedastými škvrnami
Samica stavia pohárkovité hniezdo zo suchých listov, trávnatého materiálu, kúskov kôry a borovicových ihiel, vystlané machom a zvieracou srsťou, umiestňuje ho na zemi do prírodnej priehlbiny pri koreni stromu alebo pni. Znáša 4–6 (zvyčajne 5) smotanových vajec s hnedastými škvrnami koncentrovanými na širšom konci. Inkubácia trvá 10–12 dní a sedí výhradne samica; samec ju počas inkubácie niekedy dokrmuje. Mláďatá vyletujú 8–12 dní po vyliahnutí. (Zdroj: animaldiversity.org, Audubon Field Guide)
Kúpanie a hygiena
V prírode sa kúpe v plytkých kalužiach a rosou zmočenom lístí; v dočasnej starostlivosti plytká miska s čistou vodou
Horárik strakatý sa vo voľnej prírode kúpe v plytkých kalužiach a vodných plochách; v dočasnej ľudskej starostlivosti mu treba ponúknuť plytkú misku s čistou vodou (hĺbka max 1–2 cm). Pravidelné kúpanie podporuje zdravie peria.
Svetlo, migrácia a denný režim
Denný vták s výrazným sezónnym (migračným) rytmom; migruje v noci, patri medzi skoré jarné migrujúce horárikovité
Horárik strakatý je denný vták aktívny od svitania do súmraku; aktívne spieva najmä ráno. Je to nočný migrant — prelieta stovky až tisíce kilometrov počas noci, čo ho vystavuje riziku kolízie s budovami a inými objektmi. Na hniezdiska prichádza skoro na jar (apríl) — jeden z prvých horárikovitých v listnatom lese.

Rozmnožovací cyklus

Tok a prílet na hniezdiská
Apríl–máj (samce prichádzajú skôr; zdroj: Audubon, animaldiversity.org)

Samce prichádzajú na hniezdiska v apríli — horárik strakatý patrí medzi skorých migrantov a je jedným z prvých horárikovitých, ktoré sa objavujú na jar v lesoch východnej Severnej Ameriky. Bezprostredne po prílete samec spieva z konárov a háji teritórium voči iným samcom; bol zaznamenaný útočný výpad na brhlíky a sýkorky. Samice prichádzajú o niekoľko dní neskôr. Dvorenie zahŕňa sledovanie, čistenie peria a spev.

Hniezdo a znáška
Máj–jún; znáška 4–6 (zvyčajne 5) vajec (zdroj: animaldiversity.org, Audubon Field Guide)

Samica stavia hniezdo samostatne — pohárkovité hniezdo zo suchých listov, trávnatého materiálu, kúskov kôry a borovicových ihiel, vystlané machom a zvieracou srsťou, umiestňuje ho na zemi do prírodnej priehlbiny pri koreni stromu alebo k päte pňa, prípadne pod previs listov. Znáša 4–6 (zvyčajne 5) smotanových vajec s hnedastými škvrnami koncentrovanými na širšom konci. Vajcia sa znášajú každý deň; inkubácia sa začína predposledným alebo posledným vajcom.

Inkubácia
10–12 dní, výhradne samica (zdroj: animaldiversity.org, Audubon, natureworks.nhpbs.org)

Na vajciach sedí výhradne samica — inkubácia trvá 10–12 dní. Samec samica počas inkubácie niekedy aktívne dokrmuje, čo je zriedkavé správanie medzi horárikovitými. Hniezdo na zemi je zraniteľné voči predátorom (líška, vačica, had); samica naň zostupuje diskrétne a z väčšej vzdialenosti.

Liahnutie a kŕmenie mláďat
Obaja rodičia; 8–12 dní do vyletenia (zdroj: animaldiversity.org, Audubon)

Mláďatá sa liahnu holé a slepé (krmivé). Obaja rodičia ich kŕmia hmyzom, pričom počas kŕmenia mláďat prudko stúpa podiel húseníc, múch a malých chrobákov. Mláďatá opúšťajú hniezdo 8–12 dní po vyliahnutí — ešte skôr, než sú schopné plného letu; v tomto období sú mimoriadne zraniteľné voči predátorom na zemi. Rodičia ich dokrmujú ešte istý čas po vyletení.

Vyletenie a vývoj mláďat
8–12 dní po vyliahnutí; väčšinou jedna, výnimočne dve znášky ročne

Mláďatá vyletujú veľmi skoro — 8 až 12 dní po vyliahnutí — s ešte nedostatočne vyvinutými letovými perami. Mladé vtáky sú celkovo bledšie a menej kontrastné než dospelé: obe pohlavia pripomínajú dospelú samicu (bielasté hrdlo, tmavosivé líca). Charakteristická čierna kresba samca sa plne vyvíja až pelichaním. Väčšina párov zvládne jednu znášku ročne, výnimočne dve.

Pohlavná dospelosť a dožitie
Pohlavná dospelosť v prvom roku; najdlhší zaznamenaný vek 11 rokov (zdroj: animaldiversity.org)

Pohlavná dospelosť nastupuje v prvom roku života — vtáky hniezdia v nasledujúcej sezóne po vyliahnutí. Ročná prežívateľnosť dospelých jedincov bola dokumentovaná na 71 % (animaldiversity.org). Najdlhší zaznamenaný vek vo voľnej prírode je 11 rokov (animaldiversity.org); iné zdroje (A-Z Animals, natureworks.nhpbs.org) uvádzajú priemerné dožitie 5–6 rokov vo voľnej prírode, pričom niektoré jedince sa dožívajú až 10–12 rokov. oiseaux.net uvádza 11 rokov. Celkový rozsah zaznamenaných hodnôt je 5–12 rokov — rozdielnosť odráža priemer vs. maximum záznamu, nie skutočný rozpor medzi zdrojmi.

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) Horárik strakatý 11–13 cm Brhlík lesný 12–14,5 cm Kôrovník dlhoprstý 12,5–14 cm Lasica čiernobielá 13–15 cm Horárik žltý 11–13 cm
Horárik strakatý Brhlík lesný (Sitta europaea) Kôrovník dlhoprstý (Certhia familiaris) Lasica čiernobielá (Setophaga striata — Blackpoll Warbler) Horárik žltý (Setophaga petechia — Yellow Warbler)
Dĺžka11–13 cm12–14,5 cm12,5–14 cm13–15 cm11–13 cm
Váha8–15 g17–28 g8–11 g10–27 g7–11 g
Dožitie5–11 rokov vo voľnej prírode (zaznamenaný max. 11 r; animaldiversity.org)do cca 10 r (vo voľnej prírode)do cca 8 rdo cca 8 rdo cca 10 r
OchranaIUCN LC (klesajúci trend), bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN NT (takmer ohrozený), bez CITESIUCN LC, bez CITES
CharakteristikaHusté čierno-biele pozdĺžne pruhovanie po celom tele; biely stredový prúžok na temene; samec má čierne hrdlo a líca, samica a mláďatá bielasté/sivé; šplhá po kmenoch aj nadol hlavouModrošedý chrbtom, hnedastý brudok, čierna páska cez oko; šplhá po kmenoch TIEŽ nadol hlavou, ale je výrazne väčší a inak sfarbený než horárik strakatýHnedo pruhovaný chrbtom (kryptický), bielastrý brucho; zahrnutý zobák; šplhá po kmenoch iba NAHOR spirálovito — na rozdiel od horárika strakatého sa nepohybuje nadolSamec v hniezdnom šate: čierna čiapka a biele líca — čierno-biely vzor odlišný od celotelesných pruhov horárika strakatého; nemá šplhavé správanieSamec: žltý, s červenohrdzavými prúžkami na hrudi; žiadne čierno-biele pruhovanie; nepohybuje sa po kmenoch; ľahko odlíšiteľný od horárika strakatého
AreálHniezdny areál: listnaté a zmiešané lesy východnej Severnej Ameriky (Kanada — Texas); zimoviská: Mexiko, Stredná Amerika, Karibik, severná J. Amerika (po Peru); dlhý nočný migrantStály druh listnatých a zmiešaných lesov celej Eurázie vrátane Slovenska; hniezdny a zimný areál sa stáva rovnakým (nestáhuje sa)Stály druh ihličnatých a zmiešaných lesov celej Eurázie vrátane Slovenska; podobné zaujatie kôry ako horárik strakatý, ale úplne iné sfarbenie a smer pohybuHniezdi v boreálnych lesoch Kanady a Aljašky; zimuje v severozápadnej Južnej Amerike; migrant prelietavajúci cez Karibik a AtlantikHniezdi naprieč celou Severnou Amerikou vrátane Aljašky; zimuje od Mexika po Peru; jeden z najčastejšie pozorovaných horárikovitých na jarnom ťahu

Zaujímavosti

1

Jediný horárik šplhajúci po kmenoch hlavou nadol — horárik strakatý je jediný severoamerický lesný horárik (čeľ. Parulidae), ktorý pravidelne šplhá po kmenoch a hrubých konároch v akomkoľvek smere vrátane hlavou nadol, podobne ako brhlík alebo kôrovník. Táto schopnosť mu umožňuje zbierať hmyz v trhlinách kôry, ku ktorému sa iné horárikovité nedostanú. Anatomicky ho na to prispôsobuje predĺžený zadný pazúr a skrátené tarzá — čo je unikum v čeľadi Parulidae.

2

Husté čierno-biele pruhovanie po celom tele — na rozdiel od väčšiny príbuzných spevavcov má horárik strakatý kontrastné čierno-biele pruhy od hlavy po chvost. Na hlave vyniká biely stredový prúžok temena, ktorý majú samec aj samica. Samec má v hniezdnom šate čierne hrdlo a čierne líca; samica a mladé vtáky majú tieto oblasti bielasté alebo sivkasté. Toto sfarbenie platí aj v zimnom šate.

3

Spev ako škrípiace koleso — tenká vysoká séria tónov „wee-see wee-see wee-see“ opakovaná šesťkrát alebo viackrát je jedným z najcharakteristickejších jarných zvukov listnatých lesov východnej Ameriky. Audubon ho prirovnáva ku škrípaniu kolieska vozíka; Cornell Lab ho opisuje ako tenký, pištiaci, monotónny spev. Okrem toho vydáva tvrdé „tik“ (poplašný signál) a jemné „fsss“ (letová nota počas nočnej migrácie).

4

Monotypický rod — jediný zástupca — horárik strakatý je jediným druhom rodu Mniotilta — tento rod nemá iných členov. Opísal ho Linnaeus v roku 1766 pod menom Motacilla varia; do rodu Mniotilta ho zaradil Vieillot v roku 1816. Meno Mniotilta (z gréčtiny: „zbierač machu“) odkazuje na hniezdny materiál, meno varia (latinsky „rôznofarebný, strakatý“) na sfarbenie.

5

Jeden z prvých horárikovitých na jar — horárik strakatý sa vracia na hniezdiska v apríli, výrazne skôr než väčšina iných horárikovitých. Toto skoré príletenie mu umožňuje obsadiť teritórium skôr, než sa vráti konkurencia — výhoda posilnená jeho schopnosťou nájsť potravu na kôre stromov aj skôr, než rozvinú listy.

6

Nočný migrant s rizikom kolízií — horárik strakatý migruje v noci a je vďaka tomu obzvlášť zraniteľný kolíziami s budovami, stožiarmi a inými prekážkami (zdroj: nationalzoo.si.edu, Smithsonian). Táto hrozba je identifikovaná ako jeden z faktorov klesajúceho populačného trendu napriek IUCN kategórii LC. Milióny sťahovavých vtákov hynú každoročne pri nárazoch do zasklených fasád.

7

Cowbird parazitizmus — hrozba pri hniezdení na zemi — hnedohlavý cowbird (Molothrus ater) kladie vajcia do hniezd horárika strakatého; rodičia potom inkubujú a odchovávajú cudzie mláďa na úkor vlastného potomstva. Hniezdo na zemi, skryté pri koreni stromu, je síce dobre ukryté pred niektorými predátormi, ale prístupné pozemným druhom.

8

Pesticídy a strata lesov — dve ďalšie kľúčové hrozby pre horárika strakatého sú pesticídy, ktoré decimujú populácie hmyzu ako jeho potravy, a strata a fragmentácia listnatých a zmiešaných lesov na hniezdiskách v Severnej Amerike aj na zimoviskách v Strednej Amerike a Karibiku (zdroj: nationalzoo.si.edu). Populácia druhu v celkovom meradle klesá napriek pomerne širokému areálu.

9

Historická prezývka — čierno-biely brhlík — horárik strakatý bol historicky v anglickej literatúre nazývaný "Black-and-white Creeper" (čierno-biely kôrovník/brhlík), čo presne vystihuje jeho šplhavý pohyb. Moderný anglický názov "Black-and-white Warbler" ho správne zaradil k horárikovitým, hoci jeho pohyb skutočne pripomína skôr brhlíka než typického horárika.

Taxonomická klasifikácia

species Horárik strakatý (Mniotilta varia)
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves (vtáky)
Rad Passeriformes (vrabcotvaré)
Čeľaď Parulidae (horárikovité)
Rod Mniotilta Vieillot, 1816
Druh Mniotilta varia (Linnaeus, 1766)
Poddruh SR V SR sa vo voľnej prírode nevyskytuje — ide o severoamerický migrujúci druh; na Slovensku ani v strednej Európe sa bežne nechová
Poddruhy Druh je monotypický — IOC World Bird List, Avibase ani Birds of the World nerozoznávajú poddruhy. Linnaeus ho opísal v roku 1766 pôvodne pod menom Motacilla varia; typová lokalita bola Americkým ornitologickým zväzom v roku 1910 obmedzená na Santo Domingo. Rod Mniotilta Vieillot, 1816 je monotypický — horárik strakatý je jeho jediným zástupcom.
Avibase_ID 4D207AF69A79DDCF

? Často kladené otázky

Je to jediný horárik (čeľ. Parulidae) v Severnej Amerike, ktorý sa šplhá po kmenoch a hrubých konároch stromov v akomkoľvek smere, vrátane hlavou nadol — podobne ako brhlík alebo kôrovník. Väčšina ostatných horárikovitých zbiera hmyz z lístia alebo z povrchu konárikov; horárik strakatý sa špecializuje na hmyz skrytý v trhlinách kôry kmeňov. Na túto funkciu má anatomicky prispôsobený predĺžený zadný pazúr a skrátené tarzá. V čeľadi Parulidae je táto kombinácia správania a morfológie unikátna.

Obé pohlavia majú hustý čierno-biely pruhovaný vzor po celom tele a biely stredový prúžok na temene. Kľúčový rozdiel: samec má čierne hrdlo a čierne líca (ušné krovky), vďaka čomu pôsobí tmavší. Samica (a mladé vtáky) majú hrdlo a líca bielasté alebo svetlosivé, takže pôsobia bledšie a kontrastné menej. Oba pohlavia majú dve biele krídlové pásy. Toto pohlavné sfarbenie platí počas celého roka — horárik strakatý nemenuje na výrazne odlišné zimné sfarbenie.

Je to výhradný insektivor — živí sa výlučne hmyzom, pavúkmi a larvami. Na jedálnom lístku dominujú húsenice, chrobáky (vrátane drevokazného hmyzu), mravce, muchy, vošky, cicadkovia, pavúci a dlhonôžky. Potravu hľadá šplhaním po kmenoch a hrubých konároch, kde zobákom vyberá hmyz z trhliniek kôry a pod kôrou. Ako jedný z mála vtákov dokáže pohybovať sa po kmeni nielen nahor, ale aj nadol hlavou alebo nabok — čím dosahuje miesta pre brhlíky a kôrovníky neprístupné.

Hniezdi v listnatých a zmiešaných lesoch východnej Severnej Ameriky od juhovýchodnej Kanady (vrátane severozápadných území) po Texas a Oklahoma; na západ zasahuje do Veľkých planín. Zimuje v Mexiku, Strednej Amerike, Karibiku a severnej časti Južnej Ameriky (po Peru na juhu); v zime využíva široké spektrum lesných biotopov vrátane mangrovov, horských dažďových pralesov a tienistých kávových plantáží. Na Slovensku ani v Európe sa vo voľnej prírode bežne nevyskytuje — prípadné záznamy v Európe sú veľmi vzácne vagrantné jedince.

Spev je tenká, vysoká, monotónna séria tónov opisovaná ako „wee-see wee-see wee-see“ opakovaná šesťkrát alebo viackrát za sebou. Audubon ho prirovnáva ku škrípajúcemu koliesku vozíka, Cornell Lab ho opisuje ako tenký, pištiaci a vysoko nasadený zvuk — jeden z prvých jarných hlasov listnatých lesov. Okrem spevu vydáva tvrdé „tik“ (poplašná hláska) a jemné mäkké „fsss“ (letová nota pri nočnej migrácii). Spev si môžeš vypočuť na xeno-canto.org (napr. XC979279) alebo na Cornell Lab / All About Birds.

IUCN ho hodnotí ako najmenej ohrozený (LC), ale populácia klesá (klesajúci trend). Hlavné hrozby sú: (1) strata a fragmentácia listnatých lesov na hniezdiskách v Severnej Amerike a na zimoviskách v Strednej Amerike/Karibiku; (2) pesticídy, ktoré decimujú populácie hmyzu ako jeho potravy; (3) kolízie s budovami a stožiarmi počas nočnej migrácie; (4) hniezdny parazitizmus hnedohlavého cowbirda (Molothrus ater). Druh nie je zaradený v CITES. V SR nie je pôvodný druh, takže zákon 543/2002 Z. z. sa naňho priamo nevzťahuje.

V praxi nie — horárik strakatý je voľne žijúci sťahovavý insektivor, ktorý sa v európskej avikultúre bežne nechová. Je to výhradný konzument hmyzu s vysokými nárokmi na pohyb, vertikálny priestor so šplhavými konármi a živú potravu. Nie je etablovaným klietkovým druhom a v SR nie je bežne dostupný na trhu. Stránka má atlasový a identifikačný charakter — ideálny prístup k tomuto druhu je pozorovanie videí, nahrávok spevu alebo birdwatching v jeho severoamerickom areáli.

ZDROJ: Avibase (Mniotilta varia, Avibase ID 4D207AF69A79DDCF, SK názov Horárik strakatý, https://avibase.bsc-eoc.org/species.jsp?avibaseid=4D207AF69A79DDCF), Wikipedia EN (Black-and-white warbler — taxonómia

 Video — Horárik strakatý

Horárik strakatý (Mniotilta varia) — spev a hlas v prírode

Horárik strakatý (Mniotilta varia) — správanie, biotop a hlas

 Cudzie názvy

Anglicky:   Black-and-white Warbler, Česky:   lesňáček černobílý, Nemecky:   Kletterwaldsänger, Španielsky:   Reinita trepadora, Francúzsky:   Paruline noir et blanc, Taliansky:   Parula bianca e nera, Holandsky:   Bonte Zanger, Portugalsky:   mariquita-riscadinha, Poľsky:   pstroszka, Maďarsky:   Síkos kéregjáró, Rusky:   Пищуховая древесница, Japonsky:   シロクロアメリカムシクイ, Latinsky:   Mniotilta varia (Linnaeus, 1766)