Parulidae (horárikovité)
Horárik magnóliový má krátky, čistý a variabilný spev — samcov pieseň trvá len asi 1 sekundu a skladá sa z niekoľkých jasných píšťaľkovitých nôt, typicky zapamätateľných ako „weeta-weeta-weeteo“ (Audubon), kde posledná nota mierne klesá alebo stúpa; samci spievajú dve varianty piesne. Spev je dobre čitateľný v teréne, no nepatrí medzi dlhé, zložité hudobné kompozície. Kontaktná hláska je jemné „tslip“ (krátke ostré ciknutie). Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený. Keďže sa v zajatí prakticky nechová, hlasitosť v domácnosti je len teoretická.
Samce prichádzajú na hniezdiská o 10 dní skôr ako samice a ihneď obsadzujú teritóriá spevom z ihličnatých konárikov. Hádia teritórium aktívne — krátka píšťaľkovitá pieseň (weeta-weeta-weeteo) je ich hlavnou zbraňou. Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne po prvej zime (analógiou s príbuznými druhmi Setophaga; druh-špecifické údaje presné neoverené).
Pár stavia misovité hniezdo z trávy a stebiel burín na podklade z vetvičiek, vystelené konskými vlasovými hubami, typicky na horizontálnej vetve blízko kmeňa ihličnatého stromčeka vo výške 30 cm – 1,7 m. Samica znáša 3–5 bielych vajec so škvrnami hnedej, levanduľovej, olivovej a sivej farby. Typicky sa vyskytuje jedno hniezdenie za sezónu (presné údaje o dvojnom hniezdení pre tento druh neoverené).
Inkubuje výhradne samica, trvá 11–13 dní (zdroj: Audubon Field Guide, Wikipedia EN, Smithsonian NZoo — tri nezávislé zdroje sa zhodujú). Samec v tomto období kŕmi samicu a stráži teritórium.
Mláďatá sa liahnu holé a slepé (krmivé). Kŕmia ich obaja rodičia. Mláďatá vyletujú z hniezda v nezvyčajne nízkom veku 8–10 dní (niektoré pramene uvádzajú, že môžu opustiť hniezdo už v 8. deň). Rodičia ich dokrmujú ešte až 25 dní po vyletení (zdroj: Audubon) — podstatne dlhšie než u mnohých príbuzných druhov. Hmyz (húsenice, vošky, chrobáky) je v tomto období nevyhnutný.
Juvenilné a imaturné vtáky sú celkovo tlmenejšie ako dospelý samec — chrbát je sivohnedý, pruhovanie na bokoch slabé a maska na tvári nevýrazná. Biely pás cez stred chvosta je však zachovaný aj u juvenilov a imaturov — kľúčový identifikačný znak v každom oderení. Dospelé hniezdne sfarbenie samca sa naplno vyvíja až pelichaním pred druhou hniezdnou sezónou.
Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch špecifikovaný — analógiou s príbuznými druhmi Setophaga sa odhaduje na prvý rok života (vtáky hniezdia v nasledujúcej sezóne po vyliahnutí). Najstarší zaznamenaný vták prežil aspoň 8 rokov a 11 mesiacov (zdroj: Smithsonian National Zoo); oiseaux.net uvádza priemerné dožitie 7 rokov. Druh pravdepodobne tvorí monogamné páry na jednu sezónu.
| Horárik magnóliový | Canada Warbler (Cardellina canadensis) | Kirtlandov horárik (Setophaga kirtlandii) | Žltý horárik (Setophaga petechia) | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 11–13 cm | 12–14 cm | 14–15 cm | 11–13 cm |
| Váha | 6–15 g | 9–12 g | 11–14 g | 7–10 g |
| Dožitie | do cca 9 r (najstarší zaznamenaný 8 r 11 mes, Smithsonian NZoo) | do cca 8 r | do cca 6 r | do cca 10 r |
| Ochrana | IUCN LC (populácia klesá), bez CITES | IUCN LC (klesajúci trend) | IUCN NT (takmer ohrozený), bez CITES | IUCN LC, bez CITES |
| Charakteristika | Samec: žlté spodné telo, čierny náhrdelník a pruhy na bokoch, sivá hlava s bielym obočím, čierny chrbát, biela krídlová škvrna, biely pás cez stred chvosta (viditeľný zdola). Samica tlmenejšia, no chvostový vzor zachovaný. | Sivý chrbát, žlté spodné telo s čiernym náhrdelníkom z pruhov, žlté obočníky; samec má výraznú čiernu masku. ODLÍŠ: chvost sivý bez bieleho pásu — kľúčový rozdiel oproti horárikovi magnóliovému | Modrosivý chrbát s pruhmi, žlté spodné telo s čiernymi pruhmi na bokoch, žiadny biely chvostový pás. Jeden z najvzácnejších severoamerických vtákov — hniezdí takmer výhradne v mlado-borovicových lesoch Michiganu | Celé telo prevažne žlté, samec s červenohnedými pruhmi na hrudi. Chvost celý žlto-zelený bez bieleho pásu — odlišuje od horárika magnóliového |
| Areál | Hniezdi v mladých ihličnatých lesoch Kanady a SV USA; zimuje v Mexiku, Strednej Amerike a Karibiku; dlhý nočný migrant prelietavajúci Mexický záliv | Hniezdi v mokrých boreálnych lesoch Kanady a SV USA; zimuje v Andách (Kolumbia–Peru) | Hniezdny areál extrémne obmedzený (Michigan); zimuje na Bahamách | Jeden z najrozšírenejších severoamerických horárikovitých; hniezdi od Aljašky po Strednú Ameriku, zimuje v tropickej Amerike |
Biely pás cez chvost — najspoľahlivejší znak — jedinečný diagnostický znak horárika magnóliového v každom oderení (samec, samica, juvenil, imatur) je biely pás cez stred čierneho chvosta viditeľný zdola — ako keby chvost bol do polovice biely. Žiaden iný bežný severoamerický horárik nemá rovnaký vzor. Samce ho predvádzajú pri tokovaní roztiahnutím chvosta smerom nadol.
Pomenovaný podľa magnólie, nie podľa biotopu — Alexander Wilson opísal druh v roku 1811, keď prvého jedinca pozoroval pod magnóliami v Mississippi — nie na hniezdiskách, ale počas migrácie. Anglický aj slovenský názov tak odkazujú na náhodný moment odstrelu, nie na skutočný biotop druhu (ihličnaté lesy Kanady).
Výnimočne skorý odlet z hniezda — mláďatá horárika magnóliového opúšťajú hniezdo v nezvyčajne nízkom veku 8–10 dní (u iných Setophaga to trvá bežne 10–12 dní), no rodičia ich potom dokrmujú ešte až 25 dní — jeden z najdlhších post-fledging rodičovských záväzkov medzi severoamerickými horárikami (zdroj: Audubon Field Guide).
Čierny náhrdelník ako rukavica — výrazný čierny oblúk cez hruď samca (angl. „necklace“) je ikonickým znakom druhu, no pri zámenách treba pozornosť: Canada Warbler (Cardellina canadensis) má tiež náhrdelník z čiernych pruhov, ale chýba mu biely chvostový pás. Horárik magnóliový má navyše biely nadočný prúžok a sivú (nie žltú) hlavu — kľúčové rozlíšovacie znaky.
Nočný migrant cez Mexický záliv — horárik magnóliový patrí k druhom, ktoré dvakrát ročne v noci preletujú Mexický záliv (jar: zo Yucatánu do Louisiany / jeseň: späť). Tento let trvá spravidla jednu noc a predstavuje jeden z najnáročnejších úsekov ťahu. Orientuje sa hviezdami a magnetickým poľom Zeme.
Škodca a regulátor smrekových obalovačov — horárik magnóliový je jedným z najpôsobivejších prirodzených regulátorov smrekového obalovača (Choristoneura fumiferana) — škodcu zodpovedného za masívne odumieranie smrekových lesov v Kanade. Počas premnoženia môže zjesť obrovské množstvá húseníc z jedného stromčeka denne.
Reklasifikácia z Dendroica — väčšinu 20. storočia bol horárik magnóliový zaradený do rodu Dendroica, pôvodne opísaný ako Sylvia magnolia. Na základe fylogenetickej analýzy DNA bol v roku 2011 (IOC World Bird List) preradený do rozsiahleho rodu Setophaga, čím sa stal súčasťou toho istého rodu ako mnoho ďalších amerických horárikovitých.
Populácia klesá napriek LC statusu — napriek tomu, že IUCN hodnotí druh ako najmenej ohrozený (LC), štúdie ako North American Breeding Bird Survey dokumentujú štatisticky signifikantný pokles populácie za posledných 50 rokov — čiastočne v dôsledku straty mladých boreálnych porastov, fragmentácie lesov a klimatickej zmeny posúvajúcej výskyt hostiteľských ihličnanov.
Európsky vagrant — hoci ide o severoamerický druh, horárik magnóliový bol výnimočne zaznamenaný aj v Európe (predovšetkým Britské ostrovy a Iberský polostrov) ako transatlantický zatúlanec (vagrant) zanesenú búrkam alebo zmylením pri nočnom ťahu. Záznamy zo SR neboli overené.
Biely pás cez stred čierneho chvosta viditeľný zdola — platný v každom oderení (samec, samica, juvenil, imatur). Zdola chvost vyzerá tak, že jeho základná polovica je biela a vrchná čierna. Žiaden iný bežný severoamerický horárik nemá rovnaký vzor. Ďalšie výrazné znaky samca sú žlté spodné telo s čiernym náhrdelníkom a pruhmi na bokoch, sivá hlava s bielym nadočným prúžkom a biela krídlová škvrna.
Canada Warbler (Cardellina canadensis) má tiež tmavý náhrdelník na žltej hrudi a žltý nadočný prstenec, ale nemá biely pás cez chvost — chvost je sivý bez výrazného vzoru. Horárik magnóliový má navyše sivú hlavu s bielym nadočným prúžkom (nie žltým) a čierny chrbát u samca. Biely pás cez chvost je teda jednoznačný rozlišovací znak.
Hniezdi v hustých mladých ihličnatých lesoch (smrek, jedľa, bolehlav) Kanady (od atlantického pobrežia po Britskú Kolumbiu), severovýchodných USA (Nové Anglicko, oblasť Veľkých jazier, Apalačské pohorie). Zimuje v Mexiku, Strednej Amerike a Karibiku — najvyššie koncentrácie sú na Yucatánskom polostrove. Je to dlhý nočný migrant prelietavajúci Mexický záliv.
Je to vysoko špecializovaný hmyzožravec — zbiera húsenice, vošky, kohúty, malé chrobáky, vláčikovce a pavúky priamo z vetvičiek ihličnanov metódou gleaning (zbieranie z povrchu listov a kôry). Sezónne dopĺňa aj drobné bobule a príležitostne nektár v zimoviskách. Semená nekonzumuje.
V praxi nie. Horárik magnóliový je voľne žijúci, neudomácnený sťahovavý druh prakticky nechovaný v európskej avikultúre. Je to špecializovaný hmyzožravec s potrebou trvalej dodávky živého hmyzu, rozsiahleho ihličnatého biotopu a sezónnej nočnej migrácie — nároky, ktoré bežný klietkový chov nedokáže napodobniť. Stránka má predovšetkým atlasový a identifikačný charakter.
Samcov spev je krátka séria čistých píšťaľkovitých nôt trvajúca asi 1 sekundu, opísateľná ako weeta-weeta-weeteo — posledná nota mierne klesá alebo stúpa. Samce spievajú dve varianty. Kontaktná hláska je jemné ostré tslip. Spev sa ozýva z ihličnatých konárikov počas toku a obrany teritória od apríla do júna.
IUCN hodnotí horárika magnóliového ako najmenej ohrozený (LC). Populácia je stále početná (odhaduje sa na desiatky miliónov jedincov), no severhoamerické dlhodobé sčítania (Breeding Bird Survey) dokumentujú štatisticky signifikantný pokles za posledných 50 rokov — v dôsledku straty boreálnych lesov, fragmentácie biotopov a klimatickej zmeny. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Ochranu mu v Európe zabezpečuje Smernica 2009/147/ES o ochrane voľne žijúcich vtákov.