Glezg čiernohlavý

Masívny žltý zobák a čierna hlava — glezg čiernohlavý (Eophona personata) patrí medzi najväčšie pinkovité vtáky. Samec má sýto čiernu hlavu — temeno, čelo, bradu aj okolie zobáka — kým zvyšok tela je popolavosivý s hnedastým chrbtom a hrdzavooranžovými bokmi. Najnápadnejším znakom je obrovský, voskovo žltý zobák bez čierneho hrotu, čo ho odlišuje od príbuzného glezga čínskeho (Eophona migratoria), ktorý má hrot zobáka čierny. Na čiernych krídlach svieti výrazná biela škvrna na ručných letkách, viditeľná aj na sediacom vtákovi.

Východná Ázia a dva poddruhy — druh obýva listnaté a zmiešané lesy nížin a pahorkatín do nadmorskej výšky okolo 800 m. Nominátny poddruh E. p. personata žije v Japonsku a je prevažne stály, len so zimnými potulkami. Severný poddruh E. p. magnirostris hniezdi na ruskom Ďalekom východe, Sachalíne a v severovýchodnej Číne a je plne sťahovavý — zimuje v južnej a východnej Číne a v Kórei. Je to diskrétny vták zdržiavajúci sa v korunách vysokých stromov, ktorý sa ťažko pozoruje.

Mohutný zrnožravec so sezónnou stravou — v jeseni a v zime sa živí najmä semenami — cédrovými orieškami, semenami brezy, buka a hraba, ďalej kôstkovicami čerešní a bobuľami hlohu, borievky a jarabiny. Silný zobák mu umožňuje rozlúsknuť aj tvrdé pecky. Na jar a v lete prechádza prevažne na hmyz — húsenice a chrobáky, ktorými kŕmi aj mláďatá. Túto sezónnu zmenu potravy má spoločnú s viacerými veľkými pinkovitými.

Spev pripomínajúci vlhu a názov „Ikaru" — pieseň tvoria krátke flautové píšťaly, príjemné, no opakujúce sa, prirovnávané k spevu vlhy. Spievajú aj samice, no tichšie. Letový hlas je tvrdé „tak-tak" alebo ostré „kik". Japonský ľudový názov druhu — Ikaru — vznikol práve podľa jeho zvučného, jasného hlasu a v Japonsku má tento vták dlhú tradíciu ako klietkový speváč.

Hniezdenie vysoko v korunách — hniezdo je hlboká čaša z vetvičiek, tráv a koreňov (s prímesou bambusu a pavučiny), ukrytá na vetve stromu vo výške 2–6 m. Znáška obvykle obsahuje 3–4 bledomodrozelené vajcia s tmavými mramorovými škvrnami; samica inkubuje približne 11 dní a mláďatá opúšťajú hniezdo po 12–13 dňoch (údaje o odchove vychádzajú z jediného overeného zdroja — iFauna.cz).

Pokojný a znášanlivý voliérový vták — vo voliére ide o pokojného, k menším druhom znášanlivého vtáka vhodného do priestrannej spoločenskej voliéry. Pár bol úspešne odchovaný aj v klietke s objemom približne 1,5 m³, no väčší priestor je vhodnejší. Pri dostatku pohybu a správnej strave je otužilý a odolný.

Pôvodne zaradený do rodu Coccothraustes — druh pôvodne opísali Temminck a Schlegel v roku 1848 ako Coccothraustes personatus z Japonska; dnes patrí do samostatného rodu Eophona (Gould, 1851). Príbuzný glezg obyčajný (Coccothraustes coccothraustes), ktorý žije aj v Európe, je celkovo hnedší, má kratší modrosivý zobák a chýba mu čierna hlava.

Pozor na obezitu z tučných semien — najčastejším chovateľským problémom je obezita. Slnečnica a konope sa smú podávať len výnimočne ako pochúťka — dlhodobé podávanie tučných semien vedie k nadváhe, ktorá poškodzuje zdravie aj rozmnožovanie. Základom je pestrá zrnková zmes (repka, proso, kanárik, ovos) doplnená púčikmi, ovocím a v sezóne živým hmyzom.

Najmenej ohrozený, no s tlakmi na biotop — IUCN hodnotí druh ako najmenej ohrozený (LC) so stabilnou populáciou a nie je zaradený v CITES. Hlavnými hrozbami sú strata a fragmentácia listnatých lesov, zhoršená dostupnosť cédrových semien v zime po veterných búrkach a intenzívne poľnohospodárstvo v zimoviskách. Na Slovensku sa druh prirodzene nevyskytuje.