Čepčiarka horská (Erpornis zantholeuca)

Vireonidae (vireovité)

Čepčiarka horská

Erpornis zantholeuca — drobný mäkkozobý spevaváčik hmlových horských lesov Ázie — vyzerá ako malý zelenkavý vireo s chochoľíkom; bývalá „juhina“, dnes zaradená medzi vireovité

IUCN: LC (Least Concern, 2016) | Least Concern (najmenej ohrozený, hodnotenie BirdLife International / IUCN z roku 2016). Druh má veľmi rozsiahly areál naprieč južnou a juhovýchodnou Áziou a v jeho rámci je miestami bežný (orientačné odhady uvádzajú napr. desiatky tisíc hniezdiacich párov v Číne a podobne na Taiwane), preto je vzdialený od prahov pre kategórie ohrozenia. Populačný trend je hodnotený ako stabilný. Hlavnou dlhodobou hrozbou pre podobné lesné druhy zostáva strata a fragmentácia horských (najmä stálozelených a hmlových) lesov. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES.
Dĺžka11–13 cm (8–17 g, ~11–12 g)
PôvodHoré lesy Himalájí, JV Ázie, južnej Číny, Taiwanu, Sumatry a Bornea
PovahaČulý, prevažne stály druh korún stromov; často v zmiešaných kŕdľoch
StravaPrevažne hmyz, dopĺňa bobule, figy, nektár a semená
Dožitiedo cca 8 r vo voľnej prírode (orientačne)

Výživa

  • Hmyz a bezstavovce — drobné kobylky, húsenice a iné larvy, chrobáky a pavúkovce zbierané v korunách a strednom poschodí lesa; hlavná zložka počas celého roka, najmä pri odchove mláďat
  • Bobule a drobné plody — sezónny doplnok v korunách lesa a na okrajoch
  • Drobné mäkké figy — obľúbený zdroj potravy v horských lesoch
  • Nektár kvetov — príležitostný doplnok, najmä v období kvitnutia
  • Semená — menšinový sezónny doplnok
Tip od odborníka Čepčiarka horská je v prírode prevažne hmyzožravý druh — základ jej jedálnička tvorí drobný hmyz a bezstavovce (kobylky, húsenice a iné larvy, chrobáky, pavúky), ktoré zbiera v korunách a strednom poschodí lesa často v zmiešaných kŕdľoch s inými druhmi. Druh má dobre vyvinuté svalstvo na násilné otváranie zobáka, ktorým dokáže odlupovať kôru a vyhľadať ukrytý hmyz. Jedálniček si dopĺňa bobuľami, drobnými mäkkými figámi, nektárom a semenami. Tento druh sa v európskej avikultúre prakticky nechová — ide takmer výlučne o voľne žijúceho, neudomácneného ázijského vtáka, takže konkrétne chovateľské recepty preň neexistujú. Odporúčania nižšie sú teoreticky odvodené zo všeobecných zásad pre mäkkozobé (soft-bill) hmyzožravé druhy: kvalitná hmyzia/mäkkozobá zmes ako báza, pravidelná živá potrava (drobné larvy, hmyz), sezónne mäkké ovocie a bobule, vápnik a vitamín D3 pre samice a denne čerstvá voda. Presné kŕmne dávky pre tento druh v zajatí nie sú overené.

Hlasový prejav

Čepčiarka horská patrí medzi stredne hlasné, no nenápadné vtáky korún stromov. Jej spev tvoria krátke, vysoké, klesajúce trilky typu „si-i-i-i-i“ alebo stúpavo-klesavé „ss ss ss se se se“. Bežným prejavom sú hlasné, „mrzuté“ nasálne „nher-nher“ alebo „jeer-jeer-jeer“ tóny popretehávané čiripotom a suchým trilkovaním; niektoré hlasy znejú podobne ako u sykoriek (Parus). Počuť aj stúpavé čisté „see-see-siree“. Nie je jednoznačne určené, ktorý prejav je vlastný spev. Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený. Keďže sa v zajatí prakticky nechová, posudzovanie jeho hlasitosti v domácom prostredí je len teoretické.

Typické zvuky

  • Krátke vysoké klesajúce trilky — typu „si-i-i-i-i“ alebo stúpavo-klesavé „ss ss ss se se se“ (pravdepodobný spev)
  • Nasalé „nher-nher“ a „jeer-jeer-jeer“ tóny — „mrzuté“, hlasné, čiasto pripomínajúce hlasy sykoriek (Parus)
  • Stúpavé čisté „see-see-siree“ — jemnejšia variačná hláska v repertoári
  • Suché trilkovanie a čiripavé kontaktné hlasy — vtáky sa nimi ozvývajú v zmiešaných kŕdľoch počas zberu potravy

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus
Hlavná hniezdna sezóna na indickom subkontinente (marec–jún); v juhovýchodnej Ázii širšie január–august (zdroj: Wikipedia DE)
Tok a tvorba párov pred začiatkom hniezdenia; vtáky sa ozývajú nasálnejšími hlasmi a krátkymi trilkami
Odchov mláďat — znáška 2–3 vajec; kľúčový je dostatok hmyzu (húsenice, larvy) v korunách lesa
Prevažne stály (rezidentný) druh horských lesov; časť populácií v horách sezónne zostupuje do nižších poloh, no nejde o diaľkového migranta
Pelichanie po hniezdnej sezóne — obdobie zvýšenej potreby kvalitnej potravy (orientačne; presné údaje pre tento druh neoverené)

Prostredie a požiadavky

Prostredie (voľne žijúci druh, nechová sa)
Druh sa v zajatí prakticky nechová — namiesto klietky či voliéry mu patrí voľná príroda; teoretický štandard analógiou s mäkkozobými druhmi by bola priestranná husto zarastená voliéra
Čepčiarka horská je voľne žijúci, neudomácnený druh a štandard klietkového chovu preň neexistuje. Prirodzene sa zdržiava v korunách a strednom poschodí lesa. Ak by sa jedinec dočasne ocitol v ľudskej starostlivosti (zranenie), potrebuje pokojné, kryté a bezpečné prostredie s úkrytmi a konármi, nie tesnú klietku. Trvalý chov tohto druhu je nevhodný.
Spoločenské správanie
Často v zmiešaných kŕdľoch s inými druhmi vtákov; v hniezdnej sezóne teritoriálne páry
Čepčiarka horská sa mimo hniezdenia bežne pohybuje v zmiešaných kŕdľoch spolu s inými druhmi (sykorky, ďalšie mäkkozobé), s ktorými spoločne prehľadáva koruny stromov za potravou. Počas hniezdenia žijú teritoriálne páry. Druh je teda prirodzene družný v rámci spoločenstva korún stromov.
Teplota a podnebie
Stálozelené a hmlové horské lesy mierneho a subtropického/tropického pásma; ~180–2300 m, na Taiwane bežne až ~3300 m
Druh žije v stálozelených, sekundárnych a hmlových horských lesoch, zmiešaných listnato-ihličnatých porastoch a bambusových húštinách — od nížinných po horské polohy približne 180–2300 m, na Taiwane bežne až do ~3300 m (v Bhutáne výnimočne až ~3650 m). Je prispôsobený na mierne až subtropické podnebie horských lesov.
Hniezdenie a hniezdny materiál
Malé hlboké misovité hniezdo zo stebiel tráv, machu, korienkov a vlákien na vodorovnom konáriku 0,5–2 m nad zemou; znáška 2–3 bielo-krémových vajec s ružovkastým bodkovaním
Pár stavia malé hlboké misovité hniezdo z jemných stebiel tráv, machu, korienkov a rastlinných vlákien, zavesené alebo umiestnené na vodorovnom konáriku zvyčajne 0,5–2 m nad zemou (až do ~5,5 m). Znáša 2–3 bielo-krémové vajcia s jemným ružovkastým bodkovaním. Hniezdna sezóna trvá marec–jún na indickom subkontinente a január–august v juhovýchodnej Ázii (zdroj: Wikipedia DE).
Kúpanie a hygiena
V prírode sa kúpe v plytkej vode a v rose listov koru; v dočasnej starostlivosti plytká miska s čistou vodou
Vo voľnej prírode sa drobné mäkkozobé vtáky kúpu v rose a kvapôčkach na listí a v plytkej vode. Pri dočasnom držaní zraneného jedinca ponúkni plytkú misku s čistou vodou a udržuj suché, čisté prostredie ako prevenciu plesní a parazitov. Druh sa bežne nechová, takže ide o všeobecné odporúčanie.
Svetlo a denný režim
Denný vták korún stromov; prevažne stály (rezidentný), časť horských populácií sezónne zostupuje nižšie
Čepčiarka horská je denný vták, ktorý celý deň aktívne prehľadáva koruny a stredné poschodie lesa za potravou. Je prevažne stály (rezidentný) — nie je diaľkový migrant; časť populácií žijúcich vysoko v horách však mimo hniezdenia sezónne zostupuje do nižších poloh (výšková migrácia).

Rozmnožovací cyklus

Tok a dvorenie
Pred začiatkom hniezdnej sezóny (marec–máj na indickom subkontinente)

Pred hniezdením sa tvoria teritoriálne páry; vtáky sa ozvývajú nasálnymi hlasmi a krátkymi trilkami. Presné detaily tokového správania tohto druhu nie sú v dostupných zdrojoch podrobne popísané. Ide o správanie voľne žijúcich vtákov — druh sa v zajatí nerozmnožuje.

Hniezdo a znáška
Znáška 2–3 vajec (zdroj: Wikipedia DE); hniezdna sezóna marec–jún (India), január–august (JV Ázia)

Pár stavia malé hlboké misovité hniezdo z jemných stebiel tráv, machu, korienkov a rastlinných vlákien, zavesené alebo na vodorovnom konáriku zvyčajne 0,5–2 m nad zemou (až do ~5,5 m). Samica znáša 2–3 bielo-krémové vajcia s jemným ružovkastým bodkovaním. Ide o údaje z voľnej prírody — hniezdo druhu v zajatí sa prakticky nevyskytuje.

Inkubácia
Presná dĺžka inkubácie neoverená (druh-špecifické údaje chýbajú)

Presná dĺžka inkubácie pre čepčiarku horskú nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo overená. Pri drobných spevavých vtákoch podobnej veľkosti trvá inkubácia spravidla okolo 12–14 dní (uvádzame len ako všeobecnú analógiu, nie druh-špecifický údaj). V tomto období je kľúčový pokoj a dostatok potravy v okolí hniezda.

Liahnutie a kŕmenie mláďat
Hmyz nevyhnutný pri odchove mláďat

Mláďatá sa liahnu holé a slepé (krmivé). Živočíšna bielkovina, najmä hmyz (húsenice, larvy, drobné bezstavovce), je v tomto období nevyhnutná pre rast mláďat — zodpovedá to prevažne hmyzožravej strave druhu. Presné detaily kŕmenia na hniezde (kto a ako dlho kŕmi) nie sú pre tento druh spoľahlivo overené.

Vyletenie a vývoj mláďat
Presné údaje o veku vyletenia neoverené; juvenily hnedkavejšie

Presný vek vyletenia mláďat pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch overený. Mladé vtáky sú celkovo hnedkavejšie na chrbte a sfarbenie je u nich tlmenejšie než u dospelých; plnohodnotné dospelé sfarbenie nadobúdajú pelichaním. Po vyletení rodičia mláďatá ešte istý čas dokrmujú.

Pohlavná dospelosť
Pravdepodobne v prvom roku — presné údaje neoverené

Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch špecifikovaný — analógiou s porovnateľnými drobnými spevavcami sa odhaduje na prvý rok života (vtáky hniezdia v nasledujúcej sezóne po vyliahnutí). Dožitie vo voľnej prírode je orientačne uvádzané do približne 8 rokov (oiseaux.net).

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) Čepčiarka horská 11–13 cm Juhina žltokrká 13–14 cm Vireo červenooký 12–13 cm Okuliarnik žltozelený 10–11,5 cm Sykorka beľavá 11–12 cm
Čepčiarka horská Juhina žltokrká (Yuhina flavicollis) Vireo červenooký (Vireo olivaceus) Okuliarnik žltozelený (Zosterops japonicus) Sykorka beľavá (Cyanistes caeruleus)
Dĺžka11–13 cm13–14 cm12–13 cm10–11,5 cm11–12 cm
Váha8–17 g (~11–12 g)cca 11–18 gcca 12–26 gcca 8–13 gcca 9–12 g
Dožitiedo cca 8 r (vo voľnej prírode, orientačne)presné údaje neoverenédo cca 10 rdo cca 8–10 rdo cca 9 r
OchranaIUCN LC (2016, stabilná), bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITES
CharakteristikaŽlto-zelený vrch, bielo-šedavý spodok, žltočasté podchvostie, krátky zelenkavý chochoľík a svetlý očný krúžok; pohlavia rovnaké (vyzerá ako malý zelenkavý vireo)Skutočná juhina (čeľaď okánikovité Zosteropidae) s výrazným chocholíkom a ryšavým golierom na šiji; na rozdiel od čepčiarky nie je vireo, ale pravá juhinaTypický americký vireo — olívovo-zelený vrch, biely spodok, sivá čiapka a tmavá očná linka s červeným okom; príbuzenská skupina čepčiarky (rovnaká čeľaď Vireonidae)Drobný žlto-zelený mäkkozob s nápadným bielym očným krúžkom; podobne veľký a sfarbeným vrchom ako čepčiarka, no je to pravý okuliarnik (Zosteropidae), nie vireoNáš domáci drobný vták s modrým temenom, žltým spodkom a akrobatickým zberom hmyzu hlavou nadol; porovnateľná veľkosť a spôsob hľadania potravy ako čepčiarka, hoci nie sú príbuzné
AreálStálozelené a hmlové horské lesy Himalájí, JV Ázie, južnej Číny, Taiwanu a ostrovov Sumatra a Borneo; prevažne stály druh korún stromov, často v zmiešaných kŕdľochHoré lesy Himalájí a JV Ázie; žije v kŕdľoch, často spolu s inými juhinami a mäkkozobmi v rovnakom biotope ako čepčiarkaListnaté lesy Severnej a Južnej Ameriky; diaľkový migrant — na rozdiel od prevažne stálej čepčiarky reprezentuje novosvetské jadro čeľade vireovitéVýchodná Ázia (Čína, Japonsko, Taiwan); na rozdiel od čepčiarky sa bežne chová a je výrazne nektarovo-ovocnýListnaté a zmiešané lesy, parky a záhrady celej Európy vrátane Slovenska; uvedená ako domáce porovnanie „sykorkovitého“ štýlu zberu potravy

Zaujímavosti

1

Z „juhiny“ sa stal vireo — najzaujímavejší príbeh tohto druhu je taxonomický: ďalšie desaťročia ho radili medzi tímálie (Timaliidae) ako „juhinu“ (Yuhina zantholeuca), pretože navonok pripomína juhiny. Molekulárne štúdie však doložili niečo nečakané — je to najbližší príbuzný amerických vireov, a tak ho presunuli do čeľade vireovité (Vireonidae), kde je jedným z mála starosvetských zástupcov.

2

Jediný svojho rodu — čepčiarka horská je monotypický druh, teda jediný zástupca rodu Erpornis. Opísal ju Edward Blyth v roku 1844; druhové meno zantholeuca znamená „žlto-biela“ a vystihuje jej sfarbenie — žlto-zelený vrch a bielo-šedavý spodok so žltým podchvostím.

3

Malý zelenkavý vireo s chochoľíkom — v teréne ju spoznáte podľa kombinácie krátkeho zelenkavého chochoľíka, úzkeho svetlého očného krúžka a žltočastého podchvostia pri inak žlto-zelenom vrchu a bledom spodku. Na rozdiel od mnohých farebných spevavcov sú pohlavia na pohľad rovnaké.

4

Vták hmlových horských lesov — žije v korunách a strednom poschodí stálozelených a hmlových horských lesov od Himalájí cez kontinentálnu juhovýchodnú Áziu po južnú Čínu, Taiwan a ostrovy Sumatra a Borneo. Vyskytuje sa približne od 180 do 2300 m, na Taiwane bežne až do ~3300 m a v Bhutáne výnimočne až ~3650 m.

5

Člen zmiešaných kŕdľov — mimo hniezdenia sa bežne pohybuje v zmiešaných kŕdľoch spolu s inými druhmi vtákov, s ktorými spoločne prehľadáva koruny stromov. Spôsobom podobným sykorkám sa pri hľadaní hmyzu často vešia aj hlavou nadol a obratne sa pohybuje po tenkých vetvičkách.

6

Silné svalstvo na otváranie zobáka — má nezvyčajne dobre vyvinuté svalstvo na násilné otváranie (rozťahovanie) zobáka, ktorým dokáže odlupovať kôru a sondovať do štárbin za ukrytým hmyzom — špecializovaná technika „gapingu“ pri zbere potravy.

7

Nasalý, „mrzutý“ hlas — napriek nenápadnej zelenej farbe ju často prezradí hlas: nasálne „nher-nher“ alebo „jeer-jeer-jeer“ tóny pripomínajúce sykorky, popretehávané krátkymi vysokými trilkami a čiripotom. Nie je celkom jasné, ktorý z prejavov je vlastný spev.

8

Hlboké misovité hniezdo nízko nad zemou — stavia malé hlboké misovité hniezdo zo stebiel, machu, korienkov a vlákien, umiestnené zvyčajne len 0,5–2 m nad zemou na vodorovnom konáriku. Znáša 2–3 bielo-krémové vajcia s ružovkastým bodkovaním; hniezdi marec–jún (India) a január–august (JV Ázia).

9

Bežný, no nenápadný — IUCN ju hodnotí ako najmenej ohrozenú (LC, 2016) so stabilnou populáciou; má veľmi rozsiahly areál a v jeho rámci je miestami bežná (odhad napr. desiatky tisíc párov v Číne a podobne na Taiwane). Druh nie je zaradený v CITES.

10

Voľne žijúci druh, nie maznáčik — v európskej avikultúre sa prakticky nechová; ide takmer výlučne o voľne žijúci, neudomácnený ázijský druh horských lesov. Najlepším spôsobom, ako ho „mať“, je pozorovať ho vo voľnej prírode v jeho areáli.

Taxonomická klasifikácia

species Čepčiarka horská (Erpornis zantholeuca)
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves (vtáky)
Rad Passeriformes (vrabcotvaré)
Čeľaď Vireonidae (vireovité)
Rod Erpornis Hodgson, 1844
Druh Erpornis zantholeuca (Blyth, 1844)
Poddruh SR v SR sa vo voľnej prírode nevyskytuje — ázijský druh horských lesov (Himaláje, JV Ázia, južná Čína, Taiwan, Sumatra, Borneo); v Európe nie je udomácnený a v avikultúre sa prakticky nechová
Poddruhy Druh opísal Edward Blyth v roku 1844 (typové meno zantholeuca = žlto-biely). Pôvodne ho zaraďovali medzi tímálie (Timaliidae) pod menom Yuhina zantholeuca („juhina“), no je to jediný zástupca monotypického rodu Erpornis; molekulárne štúdie ho preradili do čeľade vireovité (Vireonidae) ako sesterský taxon všetkých novosvetských vireov. Počet uznávaných poddruhov sa podľa autority líši (približne 5–8) — napr. E. z. zantholeuca, tyrannula, griseiloris, sordida, canescens, interposita, saani a brunnescens.
Avibase_ID EECEDB6F7A0BD8B8

? Často kladené otázky

V praxi nie. Čepčiarka horská je voľne žijúci, neudomácnený ázijský druh horských lesov, ktorý sa v európskej (ani slovenskej a českej) avikultúre prakticky nechová. Je to čulý, prevažne hmyzožravý vták korún stromov s nárokmi, ktoré bežný chov nedokáže napodobniť — trojrozmerný priestor lesného poschodia, živú potravu a prirodzené prostredie. Stránka má preto najmä atlasový a poznávací charakter; akékoľvek chovateľské odporúčania na nej sú len teoreticky odvodené zo zásad pre mäkkozobé druhy. Najlepší spôsob, ako druh „mať“, je pozorovať ho vo voľnej prírode.

Čepčiarku horskú naozaj dlho radili medzi tímálie (Timaliidae) pod menom Yuhina zantholeuca („juhina“), pretože navonok juhiny pripomína — má chochoľík a podobné správanie v zmiešaných kŕdľoch. Molekulárne (DNA) štúdie však ukázali, že jej najbližšími príbuznými nie sú juhiny, ale americké vireovité (Vireonidae) — je ich sesterskou vetvou a jedným z mála zástupcov tejto prevažne novosvetskej čeľade v Starom svete. Preto ju preradili do rodu Erpornis v čeľadi vireovité. Ide o pekný príklad toho, ako genetika dokáže prekvapivo zmeniť zaradenie druhu.

Je to prevažne hmyzožravý druh. Základ jedálnička tvorí drobný hmyz a bezstavovce — kobylky, húsenice a iné larvy, chrobáky a pavúky — ktoré zbiera v korunách a strednom poschodí lesa, často v zmiešaných kŕdľoch. Má dobre vyvinuté svalstvo na otváranie zobáka, ktorým dokáže odlupovať kôru a vyhľadať ukrytý hmyz. Jedálniček si dopĺňa bobuľami, drobnými mäkkými figámi, nektárom a semenami. Pomer živočíšnej a rastlinnej zložky si prisôsobuje podľa sezóny a ponúky.

Žije v stálozelených a hmlových horských lesoch od Himalájí (India, Nepál, Bhután, Bangladéš) cez kontinentálnu juhovýchodnú Áziu (Mjanmarsko, Thajsko, Indočína, Malajský polostrov), južnú Čínu a Taiwan až po ostrovy Sumatra a Borneo. Vyskytuje sa približne od 180 do 2300 m (na Taiwane až ~3300 m). Je prevažne stály (rezidentný) — nie je diaľkový migrant; časť populácií žijúcich vysoko v horách však mimo hniezdenia sezónne zostupuje do nižších poloh. V strednej Európe sa nevyskytuje.

IUCN hodnotí čepčiarku horskú ako najmenej ohrozenú (LC, hodnotenie 2016) so stabilnou populáciou — má veľmi rozsiahly areál a v jeho rámci je miestami bežná. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Slovenský zákon 543/2002 Z. z. sa naňho priamo nevzťahuje (nie je pôvodný druh SR), no v rámci EÚ platia všeobecné pravidlá ochrany voľne žijúceho vtáctva. Hlavnou dlhodobou hrozbou pre podobné lesné druhy je strata a fragmentácia horských lesov.

Čepčiarka horská stavia malé hlboké misovité hniezdo z jemných stebiel tráv, machu, korienkov a rastlinných vlákien, umiestnené na vodorovnom konáriku zvyčajne 0,5–2 m nad zemou (až do ~5,5 m). Znáša 2–3 bielo-krémové vajcia s jemným ružovkastým bodkovaním (zdroj: Wikipedia DE). Hniezdna sezóna trvá marec–jún na indickom subkontinente a január–august v juhovýchodnej Ázii. Presná dĺžka inkubácie a veku vyletenia mláďat pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo overená.

Čepčiarka horská je stredne hlasný, no nenápadný druh korún stromov. Jej hlas tvoria krátke vysoké klesajúce trilky („si-i-i-i-i“) a typické nasálne „nher-nher“ alebo „jeer-jeer-jeer“ tóny pripomínajúce sykorky, popretehávané čiripotom a suchým trilkovaním. Nie je jednoznačne určené, ktorý prejav je vlastný spev. Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený. Keďže sa v zajatí prakticky nechová, otázka rušenia v domácnosti je len teoretická.

ZDROJ: Avibase (Erpornis zantholeuca, ID EECEDB6F7A0BD8B8, SK názov čepčiarka horská, čeľaď Vireonidae, https://avibase.bsc-eoc.org/species.jsp?avibaseid=EECEDB6F7A0BD8B8 a https://avibase.bsc-eoc.org/specie

 Video — Čepčiarka horská

Čepčiarka horská (Erpornis zantholeuca) — video o speve a chove

Čepčiarka horská (Erpornis zantholeuca) — spev a hlas v prírode

 Cudzie názvy

Anglicky:   White-bellied Erpornis, Česky:   straškarka bělobřichá, Nemecky:   Haubenvireo, Španielsky:   Yuhina ventriblanca, Francúzsky:   Yuhina à ventre blanc, Taliansky:   Yuhina panciabianca, Holandsky:   Groene Meestimalia, Poľsky:   czupurniczek, Latinsky:   Erpornis zantholeuca (Blyth, 1844)