Bulbul zelenokrídly (Ixos mcclellandii)

Pycnonotidae (bulbulovité)

Bulbul zelenokrídly

Ixos mcclellandii — horský bulbul vždyzelených lesov Himalájí a Juhovýchodnej Ázie s olivovozeleno-ryšavým perím a hlasným spevom zyi-zya

IUCN: LC (Least Concern, 2016) | Least Concern (najmenej ohrozený, hodnotenie BirdLife International / IUCN). Populácia je hodnotená ako stabilná; druh má rozsiahly areál od Himalájí po Malajský polostrov a nie je vystavený žiadnym akútnym hrozbám na celopopulačnej úrovni. Nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Ako horský lesný druh je potenciálne ohrozený odlesňovaním a degradáciou horských biotopov, no tieto tlaky zatiaľ nedosiahli prah pre kategóriu zraniteľný.
Dĺžka21–25 cm (27–41 g)
PôvodHorské lesy od Himalájí po Malajský polostrov
BiotopVždyzelené lesy 800–2 700 m n. m.
StravaOvocie, hmyz, nektár
Dožitie~11 r (vo voľnej prírode, orientačne)

Výživa

  • Ovocie a bobule — základná zložka celoroční, zbierané v korune stromov a krovín vždyzelenných horských lesov
  • Hmyz a bezstavovce — mravce, chrobáky, pavúky, húsenice; kľúčová bielkovinová zložka, najmä počas hniezdenia
  • Nektár kvetov — príležitostný doplnok, druh navštevuje kvety rododendronov a iných horských rastlín
  • Semená a mäkké rastlinné časti — menší podiel, najmä mimo sezóny plodenia
  • Drobné stavovce — príležitostne (drobné jašterice, malé žaby), zriedkavá zložka
Tip od odborníka Bulbul zelenokrídly je v prírode predovšetkým frugivore s dôležitou hmyzou a nektárovou zložkou — základom jedálnička sú ovocie a bobule (50 %), dopĺňané hmyzom (30 %) a nektárom (12 %). Druh vyhľadáva ovocie v lesnej korune aj krovinatom podrastu horských vždyzelených lesov vo výškach 800–2 700 m n. m. V prírode plní dôležitú ekologickú úlohu roznosičia semien (endozoochória). Tento druh sa v európskej avikultúre prakticky nechová — je to voľne žijúci ázskeho softbill bez etablovanej chovateľskej tradície; nasledujúce rady sú len teoreticky odvodené zo všeobecných zásad pre frugivorné softbilly (napr. Pycnonotus). Presné kŕmne dávky pre tento druh v zajatí nie sú overené.

Hlasový prejav

Bulbul zelenokrídly patrí medzi výrazne hlasné druhy rodu Ixos — kŕdle sú hlučné a ľahko detekovateľné aj vo chvíli, keď preletujú lesnou korunou. Typické volanie znie ako ostré, opakujúce sa, rezonujúce „zyi-zya“ alebo „zya-zya“ — séria nadväzujúcich, jemne variujúcich tónov. Spev samca je dlhá nepretržitá séria volacích tónov, prednášaná z exponovaného bidla v korune stromu, najmä počas hniezdnej sezóny. Druh sa ozýva aj pri skupinovom pohybe v kŕdli, pričom viacero jedincov vokalizuje súčasne — výsledkom je výrazný hlučný zbor. Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený.

Typické zvuky

  • Ostré opakujúce sa volanie zyi-zya alebo zya-zya — hlavný vokálny prejav druhu, počuteľný na veľkú vzdialenosť
  • Dlhá nepretržitá séria volacích tónov — spev samca z exponovaného bidla v korune stromu počas hniezdnej sezóny
  • Hlučný skupinový zbor — kŕdeľ viacerých jedincov vokalizuje súčasne počas pohybu lesnou korunou
  • Poplašné a kontaktné hlásky — krátke ostré tóny pri vyrušení alebo pri skupinovom stretnutí s inými druhmi

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus
Hniezdna sezóna — máj–august (severovýchodná India); február–marec (severné Thajsko); február–september (Malajský polostrov) — podľa zemepisnej šírky (zdroj: Kidadl)
Tok a obhajoba teritória — samec hlasno vokalizuje ostrými opakujúcimi sa volaniami z exponovaného bidla v lesnej korune
Odchov mláďat — hniezdo zavesené do tenkých vetvičiek, znáška 2–3 vajec; asi 70 % vajec sa nevyliahne (vysoká prirodzená mortalita)
Stály (nesťahovavý) druh — žije celoročne v horských vždyzelených lesoch; nevykonáva dlhé migrácie, môže sa presúvať podľa nadmorskej výšky sezónne
Mimohniezdne obdobie — druh zostáva v areáli, pohybuje sa v pároch alebo malých skupinách vo vždyzelennom lesnom prostredí; aktívne hľadá ovocie v korune

Prostredie a požiadavky

Prostredie (voľne žijúci druh, nechová sa)
Druh sa v zajatí prakticky nechová — patrí do horských vždyzelených lesov vo výškach 800–2 700 m n. m.; klietkový chov je nevhodný
Bulbul zelenokrídly je voľne žijúci horský druh bez etablovanej avikultúrnej tradície. Prirodzene obýva vždyzelené listnaté lesy, dubiny a rododendronové porasty s hustou vegetáciou. Ak by sa jedinec dočasne ocitol v ľudskej starostlivosti (zranenie), potrebuje pokojné, kryté a bezpečné prostredie s perkami a ovocím, nie stiesnené klietkové podmienky.
Spoločenské správanie
Monogamný druh žijúci v pároch alebo malých skupinách; vysoko teritoriálny počas hniezdenia
Bulbul zelenokrídly je monogamný a vysoko teritoriálny — páry aktívne bránia hniezdne teritórium. Mimo hniezdnej sezóny sa pohybuje v pároch alebo malých kŕdľoch, niekedy v zmiešaných skupinách s inými druhmi. Druh nie je stádový, ale ani výhradne samotársky.
Teplota a podnebie
Horský tropický a subtropický druh žijúci vo výškach 800–2 700 m n. m.; zvyknutý na chladnejšie teploty montánnych lesov
Druh obýva montánne vždyzelené lesy s chladnejšími teplotami ako nížinné pralesy. Toleruje prostredie od teplých subtropických nížin (800 m) po relatívne chladné horské pásmo (2 700 m). Nie je prispôsobený na extrémny chlad ani na teplé nížinné podmienky celoročne.
Hniezdenie a hniezdny materiál
Hniezdo zavesené do tenkých vetvičiek v horizontálnych vidličkách krovín alebo stromov, znáška 2–3 vajec
Pár stavia hniezdo zavesené do tenkých vetvičiek v horizontálnych rozvetveniach stromov, krovín alebo bambusových porastov. Znáška je 2–3 vajcia; vysoká prirodzená mortalita — asi 70 % vajec sa nevyliahne a 53 % mláďat na hniezde neprežije (zdroj: Kidadl). Hniezdna sezóna závisí od zemepisnej polohy: máj–august (SV India), február–marec (S Thajsko), február–september (Malajský polostrov). Presná dĺžka inkubácie pre tento druh nie je spoľahlivo overená.
Kúpanie a hygiena
Kúpa sa v lesných potôčikoch a plytkých kalužiach v horských lesoch; v dočasnej starostlivosti plytká miska s čistou vodou
Vo voľnej prírode sa bulbuly kúpu v plytkých vodných plochách v lesnom prostredí. Pri dočasnom držaní zraneného jedinca ponúkni plytkú misku s čistou vodou a udržuj suché, čisté prostredie. Druh sa bežne nechová.
Svetlo a denný režim
Denný druh aktívny od úsvitu do súmraku; typický pre vždyzelené horské lesy Ázie
Bulbul zelenokrídly je denný vták s vrcholom aktivity ráno a popoludní. Nie je sťahovavý, no môže sa sezónne presúvať podľa nadmorskej výšky (altitudinálna migrácia). Nemá výraznú závislosť od dĺžky dňa ako sťahovavé druhy.

Rozmnožovací cyklus

Tok a dvorenie
Apríl–jún (pred hlavnou hniezdnou sezónou; varianty podľa regiónu)

Samec aktívne vokalizuje z exponovaného bidla v korune stromu — série ostrých opakujúcich sa volacích tónov (zyi-zya) slúžia na obhajobu teritória a oslovovanie samice. Druh je monogamný a vysoko teritoriálny počas hniezdenia; páry zostávajú spolu celoročne v rámci hniezdneho teritória. Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne v prvom roku života (orientačne — druh-špecifické údaje nie sú overené).

Hniezdo a znáška
Znáška 2–3 vajec; hniezdna sezóna závisí od regiónu (zdroj: Kidadl)

Pár stavia hniezdo zavesené do tenkých vetvičiek v horizontálnych vidličkách stromov, krovín alebo bambusu — typický bulbulový hniezdiaci štýl. Samica znáša 2–3 vajcia. Prirodzená mortalita je vysoká — asi 70 % vajec sa nevyliahne a 53 % mláďat na hniezde neprežije (Kidadl). Hniezdna sezóna: máj–august (SV India), február–marec (S Thajsko), február–september (Malajský polostrov).

Inkubácia
Presná dĺžka inkubácie pre tento druh nie je spoľahlivo overená

Presná dĺžka inkubácie pre bulbul zelenokrídly nie je v dostupných zdrojoch overená. Pri príbuzných druhoch rodu Pycnonotidae trvá inkubácia zvyčajne 12–14 dní (uvádzame ako orientačné, nie druh-špecifické). Na vajciach sedí pravdepodobne samica, alebo obaja rodičia striedavo — zdroje pre konkrétny druh sa nezachovali.

Liahnutie a kŕmenie mláďat
Obaja rodičia kŕmia; hmyz nevyhnutný

Mláďatá sa liahnu holé a slepé (krmivé) — kŕmia ich obaja rodičia. Hmyz a drobné bezstavovce sú v tomto období nevyhnutné pre rast mláďat; práve preto stúpa podiel hmyzu v jedálničku druhu počas hniezdnej sezóny. Presná dĺžka kŕmenia na hniezde nie je pre tento druh overená; prirodzená mortalita mláďat je vysoká (~53 %).

Vyletenie a vývoj mláďat
Presný vek vyletenia neoverený; mláďatá sú juvenilné sfarbenie tlmené

Presný vek vyletenia mláďat pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch overený. Pri príbuzných bulbuloch mláďatá opúšťajú hniezdo zvyčajne po 10–14 dňoch (orientačne). Mladé vtáky majú tlmenejšie sfarbenie — menej výrazný chocholík a bledšia kresba hrdla; dospelé sfarbenie nadobúdajú postupne pelichaním. Rodičia mláďatá po vyletení ešte nejaký čas dokrmujú.

Pohlavná dospelosť
Pravdepodobne v prvom roku — presné údaje neoverené

Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch špecifikovaný. Analogicky s porovnateľnými bulbulmi rodu Pycnonotidae sa odhaduje na prvý rok života. Dožitie vo voľnej prírode je uvádzané orientačne na ~11 rokov (Kidadl).

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) Bulbul zelenokrídly 21–25 cm Bulbul svetlobruchý 22–26 cm Bulbul golierový 20–22 cm Bulbul čiernochochlatý 18–20 cm
Bulbul zelenokrídly Bulbul svetlobruchý (Ixos malaccensis) Bulbul golierový (Spizixos semitorques) Bulbul čiernochochlatý (Rubigula flaviventris)
Dĺžka21–25 cm22–26 cm20–22 cm18–20 cm
Váha27–41 g35–50 g28–36 g22–30 g
Dožitie~11 r (vo voľnej prírode, orientačne; Kidadl)presné údaje neoverenépresné údaje neoverenépresné údaje neoverené
OchranaIUCN LC (stabilná populácia), bez CITESIUCN NT, bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITES
CharakteristikaOlivovozelené telo, hnedý rozcuchaný chocholík, bielasto prúžkované ryšavo-hnedé hrdlo a hruď, subtílny dlhý chvost; pohlavne monomorfný (samec=samica)Väčší a svetlejší ako bulbul zelenokrídly, menej výrazné prúžkovanie hrdla, tlmenejší chocholík, svetlejší spodok telaKrátky hrubý zobák, olivovohnedý vrch, biele hrdlo s čiernym golierovým pásom, sivobiele brucho — celkovo kompaktnejší ako zelenokrídlyVýrazný čierny chocholík, žlté brucho, zelenkastý chrbát — kontrastnejší a farebnejší ako zelenokrídly
AreálHorské vždyzelené lesy 800–2 700 m n. m. od V Himalájí (Nepál, SV India) cez J Čínu, Indočínu až po Malajský polostrov; 9 poddruhov; stály druh; hlasnýNížinné a pahorkatinné lesy Malajského polostrova, Sumatry, Bornea; nížinný druh (na rozdiel od horského zelenokrídleho)Juh Číny, Taiwan, Vietnam, S Laos; horské lesy a krovinaté porasty do 2 000 m n. m.Nížinné a pahorkatinné lesy Indočíny a Malajského polostrova; nížinný druh

Zaujímavosti

1

Olivovozelené perenie s ryšavým hrdlom — bulbul zelenokrídly sa vyznačuje olivovozelene zafarbenými krídelkami a chrbtom, hnedo-olivovým temenom so vztyčovateľným rozcuchaným chocholíkom a bielasto prúžkovaným ryšavo-hnedým hrdlom a hruďou. Práve kombinácia olivovozeleného tela s ryšavou hruďou a chocholíkom na hlave je hlavným identifikačným znakom.

2

Horský lesný specialista — druh je viazaný výhradne na vždyzelené horské lesy vo výškach 800–2 700 m n. m.: dubiny, rododendronové porasty a ihličnato-listnaté lesy. Vyhnáva sa nížinám a otvorenému krajinnému prostrediu. Ide o typický príklad montánneho lesného endémizmu v tropickej Ázii.

3

9 poddruhov od Himalájí po Malajziu — druh sa rozpadá na deväť uznaných poddruhov s mierne odlišným sfarbením spodku tela (oranžovobufové až sivobiele). Nominátna forma I. m. mcclellandii obýva východné Himaláje a SZ Mjanmarsko, zatiaľ čo peracensis a griseiventer sú limitované na Malajský polostrov.

4

Výrazne hlasný kŕdeľ — bulbul zelenokrídly patrí medzi najhlasnejšie druhy svojho areálu. Kŕdle sú počuteľné na veľkú vzdialenosť a vydávajú charakteristické ostré opakujúce sa volania „zyi-zya“ alebo „zya-zya“, ktoré rezonujú horskými lesmi. Práve hlasnosť je jedným z hlavných terénnych identifikačných znakov.

5

Roznosič semien horských lesov — ako prevažne frugivorný druh (ovocie tvorí ~50 % stravy) hrá bulbul zelenokrídly dôležitú ekologickú úlohu roznosičia semien (endozoochória). Konzumáciou ovocia a vypúšťaním nestrávených semien na nových miestach pomáha obnove horských lesov po disturbancii.

6

Pomenovaný po škótskom chirurgovi — druhové meno mcclellandii je venované Johnovi McClellandovi (1805–1875), škótskemu chirurgovi Britskej Východoindickej spoločnosti a naturalistovi, ktorý pôsobil v severovýchodnej Indii a opísal množstvo vtákov a rýb z Himalájskej oblasti. Druh opísal Thomas Horsfield v roku 1840.

7

Odlíšenie od príbuzného bulbula svetlobruchého — bulbul svetlobruchý (Ixos malaccensis) je väčší a svetlejší, bez výrazného hrdlového prúžkovania a s menej nápadným chocholíkom. Bulbul zelenokrídly má výraznejšie olivovozelené krídelká, ryšavejšie hrdlo a výraznejší chocholík. Oba druhy sa môžu vyskytovať v Malajsii, kde je terénne odlíšenie dôležité.

8

Stály druh s altitudinálnou migráciou — na rozdiel od mnohých sťahovavých spevavcov je bulbul zelenokrídly celoročne prítomný v hniezdnom areáli. Môže však vykonávať sezónne altitudinálne pohyby — v chladnejších mesiacoch klesá z vyšších polôh do nižších lesov a naopak. Nejde o migráciu v klasickom zmysle.

9

Vysoká prirodzená mortalita hniezd — štúdie preukázali, že asi 70 % vajec bulbula zelenokrídleho sa nevyliahne a 53 % mláďat na hniezde neprežije. Tento vysoký selekčný tlak je typický pre exponované hniezda zavesené v tenkých konároch, kde sú vystavené predátorom (hadie druhy, malé šelmy) a poveternostným podmienkam.

Taxonomická klasifikácia

species Bulbul zelenokrídly (Ixos mcclellandii)
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves (vtáky)
Rad Passeriformes (vrabcotvaré)
Čeľaď Pycnonotidae (bulbulovité)
Rod Ixos Temminck, 1838
Druh Ixos mcclellandii Horsfield, 1840
Poddruh SR v SR sa vo voľnej prírode nevyskytuje — juhovýchodoázijský horský druh; v európskej avikultúre sa prakticky nechová
Poddruhy Druh má deväť uznaných poddruhov: I. m. mcclellandii (východné Himaláje po SZ Mjanmarsko), I. m. tickelli (V Mjanmarsko a SZ Thajsko), I. m. loquax (stredoseverné a SV Thajsko, J Laos), I. m. canescens (JV Thajsko, JZ Kambodža), I. m. similis (J Čína, Vietnam, Laos), I. m. griseiventer (Malajský polostrov), I. m. ventralis (severný Malajský polostrov), I. m. holtii (J Čína — provincia Jün-nan) a I. m. peracensis (stredný Malajský polostrov). Opísal ho Thomas Horsfield v roku 1840; druhové meno mcclellandii je venované britskému chirurgovi Východoindickej spoločnosti Johnovi McClellandovi.
Avibase_ID 473131CCF960B0C4

? Často kladené otázky

V praxi nie. Bulbul zelenokrídly je voľne žijúci horský druh Ázie, ktorý sa v európskej avikultúre prakticky nechová. Je to plachý frugivorný softbill s nárokmi na prostredie (horský les 800–2 700 m n. m.), ktoré bežná voliéra nedokáže napodobniť, a navyše je výrazne hlasný. Stránka má preto predovšetkým atlasový a poznávací charakter; chovateľské odporúčania sú len teoreticky odvodené. Najlepší spôsob, ako druh „zažiť“, je trek v Himalájoch alebo návšteva horského národného parku v Thajsku, Malajzii alebo Vietname.

Kľúčové znaky sú: olivovozelené krídelká a chrbát, hnedý rozcuchaný chocholík na hlave, bielasto prúžkované ryšavo-hnedé hrdlo a hruď a subtílny dlhý chvost. Od bulbula svetlobruchého (Ixos malaccensis) je menší, tmavší a má výraznejšie prúžkovanie hrdla a výraznejší chocholík. Od bulbula sundského (Ixos virescens) sa odlišuje geograficky (virescens = Jáva/Sumatra) aj tmavším sfarbením a ryšavejším hrdlom. Výrazné hlasné opakujúce sa volanie zyi-zya pomáha detekcii aj v hustom lese.

Je to prevažne frugivorný druh — základom jedálnička je ovocie a bobule (~50 %), doplnené hmyzom a bezstavcami (~30 %) a nektárom kvetov (~12 %). Navštevuje kvety rododendronov a iných horských rastlín. Príležitostne loví aj drobné stavovce (jašterice, žaby). Druh trhá ovocie za letu alebo zoskakuje na bidlá v korune stromov. Plní dôležitú ekologickú úlohu roznosičia semien v horských lesoch.

Druh sa vyskytuje od východných Himalájí (Nepál, severovýchodná India, Bhután) cez juh Číny (vrátane provincií Jün-nan a Kuej-čou, Hong Kong, Macao), Mjanmarsko, Thajsko, Laos, Kambodžu, Vietnam až po Malajský polostrov (vrátane Malajzie). Obýva horské vždyzelené lesy vo výškach 800–2 700 m n. m. — typicky dubiny, rododendronové porasty a zmiešané horské lesy. Je to stály (nesťahovavý) druh, ktorý nevykonáva dlhé migrácie.

IUCN hodnotí druh ako najmenej ohrozený (LC) so stabilnou populáciou. Nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Slovenský zákon 543/2002 Z. z. sa naňho priamo nevzťahuje (nie je pôvodný druh SR), no v rámci EÚ platia veterinárne a dovozné predpisy pre cudzokrajné vtáky. Druh nie je ohrozený, no ako mnoho horských lesných druhov je citlivý na odlesňovanie horských biotopov.

Bulbul zelenokrídly znáša 2–3 vajcia do hniezda zaveseného do tenkých vetvičiek v horizontálnych vidličkách stromov, krovín alebo bambusových porastov — typická bulbulová technika hniezdiská. Hniezdna sezóna závisí od regiónu: máj–august v SV Indii, február–marec v S Thajsku, február–september na Malajskom polostrove. Prírodná mortalita je vysoká: ~70 % vajec sa nevyliahne a ~53 % mláďat na hniezde neprežije.

Druh je výrazne hlasný — kŕdle sú počuteľné na veľkú vzdialenosť. Typické volanie znie ako ostré, opakujúce sa, rezonujúce „zyi-zya“ alebo „zya-zya“. Spev samca je dlhá nepretržitá séria volacích tónov prednášaná z exponovaného bidla v korune stromu. Kŕdle, ktoré preletujú lesnou korunou, vydávajú hlučný skupinový zbor viacerých jedincov naraz. Druh nenapodobňuje ľudskú reč — vokalizácia je vrodená.

ZDROJ: Avibase (Ixos mcclellandii, ID 473131CCF960B0C4, SK názov bulbul zelenokrídly — normalizovaný na bulbul podľa site-konvencie, https://avibase.bsc-eoc.org/species.jsp?avibaseid=473131CCF960B0C4), Wikip

 Video — Bulbul zelenokrídly

Bulbul zelenokrídly (Ixos mcclellandii) — spev a hlas v prírode

Bulbul zelenokrídly (Ixos mcclellandii) — správanie, biotop a hlas

 Cudzie názvy

Anglicky:   Mountain Bulbul, Česky:   bulbulčík horský, Nemecky:   Grünflügelbülbül, Španielsky:   Bulbul de McClelland, Francúzsky:   Bulbul de McClelland, Taliansky:   Bulbul montano, Holandsky:   Groenvleugelbuulbuul, Portugalsky:   bulbul-montês, Poľsky:   szczeciak rdzawogłowy, Maďarsky:   zöldszárnyú bülbül, Rusky:   Зеленокрылый бюльбюль, Japonsky:   ミヤマヒヨドリ, Latinsky:   Ixos mcclellandii Horsfield, 1840