Pycnonotidae (bulbulovité)
Bulbul zelenokrídly patrí medzi výrazne hlasné druhy rodu Ixos — kŕdle sú hlučné a ľahko detekovateľné aj vo chvíli, keď preletujú lesnou korunou. Typické volanie znie ako ostré, opakujúce sa, rezonujúce „zyi-zya“ alebo „zya-zya“ — séria nadväzujúcich, jemne variujúcich tónov. Spev samca je dlhá nepretržitá séria volacích tónov, prednášaná z exponovaného bidla v korune stromu, najmä počas hniezdnej sezóny. Druh sa ozýva aj pri skupinovom pohybe v kŕdli, pričom viacero jedincov vokalizuje súčasne — výsledkom je výrazný hlučný zbor. Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený.
Samec aktívne vokalizuje z exponovaného bidla v korune stromu — série ostrých opakujúcich sa volacích tónov (zyi-zya) slúžia na obhajobu teritória a oslovovanie samice. Druh je monogamný a vysoko teritoriálny počas hniezdenia; páry zostávajú spolu celoročne v rámci hniezdneho teritória. Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne v prvom roku života (orientačne — druh-špecifické údaje nie sú overené).
Pár stavia hniezdo zavesené do tenkých vetvičiek v horizontálnych vidličkách stromov, krovín alebo bambusu — typický bulbulový hniezdiaci štýl. Samica znáša 2–3 vajcia. Prirodzená mortalita je vysoká — asi 70 % vajec sa nevyliahne a 53 % mláďat na hniezde neprežije (Kidadl). Hniezdna sezóna: máj–august (SV India), február–marec (S Thajsko), február–september (Malajský polostrov).
Presná dĺžka inkubácie pre bulbul zelenokrídly nie je v dostupných zdrojoch overená. Pri príbuzných druhoch rodu Pycnonotidae trvá inkubácia zvyčajne 12–14 dní (uvádzame ako orientačné, nie druh-špecifické). Na vajciach sedí pravdepodobne samica, alebo obaja rodičia striedavo — zdroje pre konkrétny druh sa nezachovali.
Mláďatá sa liahnu holé a slepé (krmivé) — kŕmia ich obaja rodičia. Hmyz a drobné bezstavovce sú v tomto období nevyhnutné pre rast mláďat; práve preto stúpa podiel hmyzu v jedálničku druhu počas hniezdnej sezóny. Presná dĺžka kŕmenia na hniezde nie je pre tento druh overená; prirodzená mortalita mláďat je vysoká (~53 %).
Presný vek vyletenia mláďat pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch overený. Pri príbuzných bulbuloch mláďatá opúšťajú hniezdo zvyčajne po 10–14 dňoch (orientačne). Mladé vtáky majú tlmenejšie sfarbenie — menej výrazný chocholík a bledšia kresba hrdla; dospelé sfarbenie nadobúdajú postupne pelichaním. Rodičia mláďatá po vyletení ešte nejaký čas dokrmujú.
Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch špecifikovaný. Analogicky s porovnateľnými bulbulmi rodu Pycnonotidae sa odhaduje na prvý rok života. Dožitie vo voľnej prírode je uvádzané orientačne na ~11 rokov (Kidadl).
| Bulbul zelenokrídly | Bulbul svetlobruchý (Ixos malaccensis) | Bulbul golierový (Spizixos semitorques) | Bulbul čiernochochlatý (Rubigula flaviventris) | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 21–25 cm | 22–26 cm | 20–22 cm | 18–20 cm |
| Váha | 27–41 g | 35–50 g | 28–36 g | 22–30 g |
| Dožitie | ~11 r (vo voľnej prírode, orientačne; Kidadl) | presné údaje neoverené | presné údaje neoverené | presné údaje neoverené |
| Ochrana | IUCN LC (stabilná populácia), bez CITES | IUCN NT, bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES |
| Charakteristika | Olivovozelené telo, hnedý rozcuchaný chocholík, bielasto prúžkované ryšavo-hnedé hrdlo a hruď, subtílny dlhý chvost; pohlavne monomorfný (samec=samica) | Väčší a svetlejší ako bulbul zelenokrídly, menej výrazné prúžkovanie hrdla, tlmenejší chocholík, svetlejší spodok tela | Krátky hrubý zobák, olivovohnedý vrch, biele hrdlo s čiernym golierovým pásom, sivobiele brucho — celkovo kompaktnejší ako zelenokrídly | Výrazný čierny chocholík, žlté brucho, zelenkastý chrbát — kontrastnejší a farebnejší ako zelenokrídly |
| Areál | Horské vždyzelené lesy 800–2 700 m n. m. od V Himalájí (Nepál, SV India) cez J Čínu, Indočínu až po Malajský polostrov; 9 poddruhov; stály druh; hlasný | Nížinné a pahorkatinné lesy Malajského polostrova, Sumatry, Bornea; nížinný druh (na rozdiel od horského zelenokrídleho) | Juh Číny, Taiwan, Vietnam, S Laos; horské lesy a krovinaté porasty do 2 000 m n. m. | Nížinné a pahorkatinné lesy Indočíny a Malajského polostrova; nížinný druh |
Olivovozelené perenie s ryšavým hrdlom — bulbul zelenokrídly sa vyznačuje olivovozelene zafarbenými krídelkami a chrbtom, hnedo-olivovým temenom so vztyčovateľným rozcuchaným chocholíkom a bielasto prúžkovaným ryšavo-hnedým hrdlom a hruďou. Práve kombinácia olivovozeleného tela s ryšavou hruďou a chocholíkom na hlave je hlavným identifikačným znakom.
Horský lesný specialista — druh je viazaný výhradne na vždyzelené horské lesy vo výškach 800–2 700 m n. m.: dubiny, rododendronové porasty a ihličnato-listnaté lesy. Vyhnáva sa nížinám a otvorenému krajinnému prostrediu. Ide o typický príklad montánneho lesného endémizmu v tropickej Ázii.
9 poddruhov od Himalájí po Malajziu — druh sa rozpadá na deväť uznaných poddruhov s mierne odlišným sfarbením spodku tela (oranžovobufové až sivobiele). Nominátna forma I. m. mcclellandii obýva východné Himaláje a SZ Mjanmarsko, zatiaľ čo peracensis a griseiventer sú limitované na Malajský polostrov.
Výrazne hlasný kŕdeľ — bulbul zelenokrídly patrí medzi najhlasnejšie druhy svojho areálu. Kŕdle sú počuteľné na veľkú vzdialenosť a vydávajú charakteristické ostré opakujúce sa volania „zyi-zya“ alebo „zya-zya“, ktoré rezonujú horskými lesmi. Práve hlasnosť je jedným z hlavných terénnych identifikačných znakov.
Roznosič semien horských lesov — ako prevažne frugivorný druh (ovocie tvorí ~50 % stravy) hrá bulbul zelenokrídly dôležitú ekologickú úlohu roznosičia semien (endozoochória). Konzumáciou ovocia a vypúšťaním nestrávených semien na nových miestach pomáha obnove horských lesov po disturbancii.
Pomenovaný po škótskom chirurgovi — druhové meno mcclellandii je venované Johnovi McClellandovi (1805–1875), škótskemu chirurgovi Britskej Východoindickej spoločnosti a naturalistovi, ktorý pôsobil v severovýchodnej Indii a opísal množstvo vtákov a rýb z Himalájskej oblasti. Druh opísal Thomas Horsfield v roku 1840.
Odlíšenie od príbuzného bulbula svetlobruchého — bulbul svetlobruchý (Ixos malaccensis) je väčší a svetlejší, bez výrazného hrdlového prúžkovania a s menej nápadným chocholíkom. Bulbul zelenokrídly má výraznejšie olivovozelené krídelká, ryšavejšie hrdlo a výraznejší chocholík. Oba druhy sa môžu vyskytovať v Malajsii, kde je terénne odlíšenie dôležité.
Stály druh s altitudinálnou migráciou — na rozdiel od mnohých sťahovavých spevavcov je bulbul zelenokrídly celoročne prítomný v hniezdnom areáli. Môže však vykonávať sezónne altitudinálne pohyby — v chladnejších mesiacoch klesá z vyšších polôh do nižších lesov a naopak. Nejde o migráciu v klasickom zmysle.
Vysoká prirodzená mortalita hniezd — štúdie preukázali, že asi 70 % vajec bulbula zelenokrídleho sa nevyliahne a 53 % mláďat na hniezde neprežije. Tento vysoký selekčný tlak je typický pre exponované hniezda zavesené v tenkých konároch, kde sú vystavené predátorom (hadie druhy, malé šelmy) a poveternostným podmienkam.
V praxi nie. Bulbul zelenokrídly je voľne žijúci horský druh Ázie, ktorý sa v európskej avikultúre prakticky nechová. Je to plachý frugivorný softbill s nárokmi na prostredie (horský les 800–2 700 m n. m.), ktoré bežná voliéra nedokáže napodobniť, a navyše je výrazne hlasný. Stránka má preto predovšetkým atlasový a poznávací charakter; chovateľské odporúčania sú len teoreticky odvodené. Najlepší spôsob, ako druh „zažiť“, je trek v Himalájoch alebo návšteva horského národného parku v Thajsku, Malajzii alebo Vietname.
Kľúčové znaky sú: olivovozelené krídelká a chrbát, hnedý rozcuchaný chocholík na hlave, bielasto prúžkované ryšavo-hnedé hrdlo a hruď a subtílny dlhý chvost. Od bulbula svetlobruchého (Ixos malaccensis) je menší, tmavší a má výraznejšie prúžkovanie hrdla a výraznejší chocholík. Od bulbula sundského (Ixos virescens) sa odlišuje geograficky (virescens = Jáva/Sumatra) aj tmavším sfarbením a ryšavejším hrdlom. Výrazné hlasné opakujúce sa volanie zyi-zya pomáha detekcii aj v hustom lese.
Je to prevažne frugivorný druh — základom jedálnička je ovocie a bobule (~50 %), doplnené hmyzom a bezstavcami (~30 %) a nektárom kvetov (~12 %). Navštevuje kvety rododendronov a iných horských rastlín. Príležitostne loví aj drobné stavovce (jašterice, žaby). Druh trhá ovocie za letu alebo zoskakuje na bidlá v korune stromov. Plní dôležitú ekologickú úlohu roznosičia semien v horských lesoch.
Druh sa vyskytuje od východných Himalájí (Nepál, severovýchodná India, Bhután) cez juh Číny (vrátane provincií Jün-nan a Kuej-čou, Hong Kong, Macao), Mjanmarsko, Thajsko, Laos, Kambodžu, Vietnam až po Malajský polostrov (vrátane Malajzie). Obýva horské vždyzelené lesy vo výškach 800–2 700 m n. m. — typicky dubiny, rododendronové porasty a zmiešané horské lesy. Je to stály (nesťahovavý) druh, ktorý nevykonáva dlhé migrácie.
IUCN hodnotí druh ako najmenej ohrozený (LC) so stabilnou populáciou. Nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Slovenský zákon 543/2002 Z. z. sa naňho priamo nevzťahuje (nie je pôvodný druh SR), no v rámci EÚ platia veterinárne a dovozné predpisy pre cudzokrajné vtáky. Druh nie je ohrozený, no ako mnoho horských lesných druhov je citlivý na odlesňovanie horských biotopov.
Bulbul zelenokrídly znáša 2–3 vajcia do hniezda zaveseného do tenkých vetvičiek v horizontálnych vidličkách stromov, krovín alebo bambusových porastov — typická bulbulová technika hniezdiská. Hniezdna sezóna závisí od regiónu: máj–august v SV Indii, február–marec v S Thajsku, február–september na Malajskom polostrove. Prírodná mortalita je vysoká: ~70 % vajec sa nevyliahne a ~53 % mláďat na hniezde neprežije.
Druh je výrazne hlasný — kŕdle sú počuteľné na veľkú vzdialenosť. Typické volanie znie ako ostré, opakujúce sa, rezonujúce „zyi-zya“ alebo „zya-zya“. Spev samca je dlhá nepretržitá séria volacích tónov prednášaná z exponovaného bidla v korune stromu. Kŕdle, ktoré preletujú lesnou korunou, vydávajú hlučný skupinový zbor viacerých jedincov naraz. Druh nenapodobňuje ľudskú reč — vokalizácia je vrodená.