Bulbul bielouchý

Skôr pre mierne pokročilého chovateľa — bulbul je mäkkozobec (softbill), takže vyžaduje priestrannú voliéru a mäkkozobú stravu (pestré ovocie, softbill zmes a živý hmyz) namiesto jednoduchej zrnkovej diéty. V porovnaní so špičkovými mäkkozobcami typu šámy je však otužilejší, vďačnejší a znášanlivejší a patrí medzi najprístupnejšie bulbuly vôbec, takže pre nadšenca, ktorý je ochotný zabezpečiť ovocie a živý hmyz, je celkom zvládnuteľný. Úplnému začiatočníkovi, ktorý chce nenáročného spievajúceho vtáka, sa skôr odporúča kanárik alebo pekinský slávik. Kto má základné skúsenosti s exotmi, získa v bulbulovi živého, veselého a dekoratívneho spevavca.

Bulbul je všežravec s prevahou rastlinnej zložky (frugivórny mäkkozobec). Základ tvorí pestré mäkké ovocie (figy, banán, hrozno, jablko, papája, melón, drobné bobule) a kvalitná mäkkozobá (softbill) zmes alebo ovocno-mäkký krm, dostupné denne čerstvé. Ako bielkovinovú zložku pridávajte živý hmyz — cvrčky, múčiare, zofóbasy, švábiky, mole — ideálne „gut-loadovaný" a posypaný vápnikom a vitamínmi. Tučný hmyz (múčiare, zofóbasy) dávajte s mierou, aby vták neobéznel. Vítaným spestrením je nektár, kvety a puky. Nesmie dostávať čisto zrnkovú diétu (semená nestrávi) ani toxické potraviny (avokádo, čokoláda) a pokazené, plesnivé ovocie. Vždy musí mať čistú vodu na pitie aj kúpanie.

Ide o veľmi častú zámenu, lebo oba druhy sú si príbuzné a podobné. Kľúčový rozdiel je chochol: bulbul bielolící (Pycnonotus leucogenys) má výrazný hnedý chochol na temene, zatiaľ čo bulbul bielouchý (Pycnonotus leucotis) je úplne bez chochola — má hladkú lesklú čiernu hlavu. Bulbul bielouchý má navyše väčšiu a kontrastnejšiu bielu škvrnu na líci. Oba majú žlté podchvostie. Historicky boli niekedy považované za jeden druh, dnes sa však bežne rozlišujú ako samostatné druhy. Pri kúpe vtáka sa vždy oplatí overiť, o ktorý druh skutočne ide.

Bulbul je veľmi pohyblivý vták a nepatrí do malej klietky. Potrebuje priestrannú klietku alebo voliéru s dostatočnou dĺžkou na prelietavanie, bohato členenú vetvami, kríkmi, vyvýšenými bidielkami a úkrytmi, a plytký kúpeľník (rád sa kúpe). Dobre sa chová v páre alebo malej skupine. Hoci pochádza zo suchších, teplejších oblastí a je otužilejší, ako teplomilný druh potrebuje na zimu temperovaný priestor (spravidla nad ~10–15 °C) bez prievanu a vlhkého chladu; vonkajšiu voliéru možno využívať v teplej časti roka s prístupom do vyhriateho úkrytu. V stiesnenom priestore býva nervózny a môže si poškodzovať perie.

Áno, bulbul má príjemný, veselý a bublavý spev strednej až vyššej hlasitosti — pestrú zmes melodických fráz, hvizdov a hudobných tónov. Patrí k typickým „zvukom záhrad a oáz" Blízkeho východu a spieva prakticky celoročne, najintenzívnejšie ráno a navečer. Jeho spev je vnímaný ako milý a optimistický, nie však taký silný a prenikavý ako u šámy. Nie je výrazný mimik — len výnimočne napodobí zvuk z okolia a nenapodobňuje ľudskú reč. Jeho hodnota spočíva vo vlastnom živom speve a temperamente. Keďže je hlasovo aktívny, pred zaobstaraním zvážte umiestnenie voliéry a toleranciu okolia.

Bulbul sa nedá „skrotiť" na maznanie ako papagáj, je však jedným z najdôverčivejších a najspoločenskejších mäkkozobcov — pri pokojnom prístupe a chove od mladého veku stráca plachosť, zvyká si na chovateľa a prilieta k pamlsku. V zajatí hniezdi pomerne ochotne: znáška býva 2–4 vajcia (zvyčajne 3, krémovo biele s fialovými škvrnami), na vajciach sedia obaja rodičia približne 13–14 dní a aj mláďatá kŕmia obaja (prevažne hmyzom a mäkkou potravou). Mláďatá opúšťajú hniezdo asi po 10–14 dňoch a druh môže mať viac znášok za sezónu (doložené aj 3 za rok). Pre úspešný odchov je kľúčový pokoj, hustejší porast pre hniezdo a dostatok živého hmyzu. Pohlavia sú si veľmi podobné, preto pri tvorbe páru pomáha sledovanie správania, prípadne DNA test pohlavia.