Bobuliar ohnivoprsý (Dicaeum ignipectus)

Dicaeidae (bobuliarovité)

Bobuliar ohnivoprsý

Dicaeum ignipectus — drobný horský plodožravec s červenou hrudnou škvrnou — samec bobuliarky ohnivoprsej patrí k najfarebnešie kresleným vtákom horských lesov Ázie

IUCN: LC (Least Concern, 2016) | Least Concern (najmenej ohrozený, hodnotenie BirdLife International pre IUCN 2016). Populačný trend je stabilný. Cornell BOW uvádza, že druh je pravdepodobne bez zásadného ohrozenia vďaka výskytu aj v degradovaných biotopoch (záhrady, kultivované pozemky s imelovými stromami). Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Slovenský zákon 543/2002 Z. z. sa naň priamo nevzťahuje (nie je pôvodným druhom SR).
Dĺžka8–9 cm (7–9 g)
PôvodHorské lesy od Himalájí po JV Áziu nad 1 000 m n. m.
PovahaAktívny plodožravec korunín stromov, prevažne stály druh
StravaPlody imela, drobné bobule, nektár; hmyz pri odchove mláďat
IUCNLC — najmenej ohrozený (stabilná populácia)

Výživa

  • Bobule imela a iných poloparazitov (Loranthaceae, Viscaceae) — hlavná zložka; druh je kľúčovým rozširovačom semien imela v horských lesoch Ázie
  • Drobné horské plody a bobule — figy, Berberis, Pyracantha a iné lesné plody výšok; sezónny doplnok
  • Nektár kvetov — pravidelný, no sekundárny zdroj energie; navštevuje kvety v horských lesoch a záhradách
  • Zelené semená a mäkké rastlinné časti — príležitostná zložka, vrátane semien imela a mäkkých bobúľ
  • Hmyz a drobné bezstavovce — doplnková bielkovinová zložka, dôležitá pri odchove mláďat
Tip od odborníka Bobuliar ohnivoprsý je špecializovaný plodožravec silne naviazaný na imelo — jeho krátky, tučný zobák je prispôsobený na zbieranie lepkavých bobúľ (Loranthaceae), nie na lúskanie tvrdých semien. V Himalájoch bol zaznamenaný ako kľúčový rozširovač semien imela Scurrula — semená prechádza tráviacim traktom a sú ukladané na konáre stromov, kde nové imelo klíči. Dopĺňa nektár a príležitostne hmyz (dôležitý pri kŕmení mláďat). V zajatí sa tento druh prakticky nechová; teoreticky by potreboval trvalý prístup k čerstvým plodám, bobuliam a nektáru — nie zrninovú zmes.

Hlasový prejav

Bobuliar ohnivoprsý má jemný, ale prenikavý hlas. Najcharakteristickejším prejavom je ostré volanie prirovnávané k strihu nožnicami a opakovane prednášané staccato tsit (zdroj: Wikipedia EN, thainationalparks.com). Pri alarme alebo vzrušení sa ozýva rýchlymi krátkymi hlásky; v záhradách a lesných okrajoch je hlas charakteristický a ľahko rozoznateľný po naučení. Pieseň samca je jednoduchá séria vysokých tónov. Nenapodobňuje reč — repertoár je vrodený.

Typické zvuky

  • Ostré volanie prirovnávané k strihu nožnicami — najcharakteristickejší zvuk druhu; vydávaný v pohybe pri prelete medzi stromami (zdroj: Wikipedia EN, thainationalparks.com)
  • Staccato tsit — krátka, ostrá kontaktná hláska opakovaná v pravidelných intervaloch; najčastejší prejav v korunách horských stromov
  • Alarmové hlásky pri vzrušení — rýchle ostré volania pri vyrušení alebo prílete predátora; zreteľné a ostré
  • Jednoduchá pieseň samca z exponovaného bidla — opakovane prednášané vysoké tóny počas toku; kratšia a menej melodická než u sunbirdov

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus
Hniezdna sezóna — v oblasti Nainital (Himaláje) zaznamenaná v júni a júli (zdroj: Wikipedia EN); v subtropických častiach areálu môže byť dlhšia
Tok — samec spieva z exponovaných bidiel, háji teritórium v horských lesoch nad 1 000 m n. m.
Odchov mláďat — obaja rodičia kŕmia (biparentálna starostlivosť); krmivé mláďatá vyžadujú plody imela a hmyz
Mimo hniezdnej sezóny — druh zotrváva v areáli celoročne; v Číne zimuje aj v nižších polohách
Prevažne stály druh — zotrvá v horských lesoch Himalájí, JV Ázie a Sumatry celoročne; čínske populácie zimujú aj v nižších nadmorských výškach

Prostredie a požiadavky

Prostredie (voľne žijúci druh, nechová sa)
Druh sa v zajatí prakticky nechová — patrí do voľnej prírody; teoretický štandard by bola priestranná horská voliéra s čerstvými plodmi a kvitnúcimi rastlinami
Bobuliar ohnivoprsý je voľne žijúci, neudomácnený horský druh. Prirodzene obsadzuje lesy a okraje lesov prevažne nad 1 000 m n. m. — temperate montánne lesy, subtropické vlhké horské lesy a sekundárny porast. Ak by sa jedinec dočasne ocitol v ľudskej starostlivosti, potrebuje pokojné, vzdušné prostredie s čerstvým ovocím a vodou — nie klietku so zrninami.
Spoločenské správanie
Zvyčajne jednotlivo alebo v pároch; Cornell Birds of the World uvádza, že sa zvyčajne pozoruje v pároch v korunách horských stromov
Bobuliar ohnivoprsý sa zvyčajne pohybuje jednotlivo alebo v pároch — nie je to výrazne kŕdľový druh. Druh uprednostňuje vrcholky stromov, najmä tam, kde rastie imelo (Cornell BOW). Samice sú ťažšie rozoznateľné a biotop či nadmorská výška pomáhajú pri identifikácii.
Teplota, nadmorská výška a podnebie
Horské a podhorské lesy prevažne nad 1 000 m n. m. — temperate montánne až subtropické vlhké horské lesy
Druh je prispôsobený na horské podmienky — chladnejšie a vlhkejšie než príbuzné nížinné druhy. Vyskytuje sa v subtropickom vlhkom horskom lese, temperate lese a sekundárnom poraste. V Číne zimuje aj na nižších nadmorských výškach (Cornell BOW). Areál zahŕňa klimatické pásmo od subtropického po temperate v horských polohách.
Hniezdenie a hniezdny materiál
Vakovité hniezdo s bočným vchodom z vlákien stoniek imela, vystlané machom a mäkkými trávami; znáška 2–3 vajec; inkubujú obaja rodičia
Hniezdo je vakovité (pendant and purse-like) s bočným vchodom pri vrchole — typická stavba čeľade Dicaeidae. Materiál tvoria vlákna (hairy coverings) stoniek imela, vystlaného machom a mäkkými trávami (zdroj: Wikipedia EN). Znáška 2–3 vajec. Obaja rodičia inkubujú a kŕmia mláďatá (zdroj: Wikipedia EN). Hniezdna sezóna v Himalájoch zaznamenaná v júni a júli (Nainital).
Prirodzený biotop
Temperate a subtropické vlhké horské lesy, okraje lesov, záhrady a sekundárny porast prevažne nad 1 000 m n. m.
Druh uprednostňuje koruny vysokých stromov — Cornell BOW uvádza: "usually found at the tops of the trees especially on mistletoes". Okrem pôvodného lesa osídlil aj záhrady a kultivované pozemky s dostupnosťou kvitnúcich a plodných stromov. Nadmorská výška prevažne nad 1 000 m n. m.; v Číne zimuje aj nižšie.
Kúpanie a hygiena
V prírode sa kúpe v plytkých horských potôčikoch a rose na listoch; v dočasnej starostlivosti plytká miska s čistou vodou
Vo voľnej prírode sa kúpe v plytkých vodných plôškách, horských potôčikoch a rose na vegetácii. Pri dočasnom držaní zraneného jedinca ponúkni plytkú misku s čistou vodou a udržiavaj suché, čisté prostredie.

Rozmnožovací cyklus

Tok a dvorenie
Jar (v Himalájoch vrchol jún–júl; v subtropických zónach môže byť dlhšie)

Samec spieva z exponovaného bidla vo vysokej časti korún stromov a háji teritórium. Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne v prvom roku života (analógiou s príbuznými druhmi Dicaeidae; presné údaje pre tento druh nie sú overené). Druh je prevažne stály a hniezdenie môže prebiehať sezónne podľa lokality.

Hniezdo a znáška
Znáška 2–3 vajec (zdroj: Wikipedia EN); hniezdna sezóna jún–júl v Himalájoch

Hniezdo je vakovité s bočným vchodom blízko vrcholu — typická stavba Dicaeidae — zavesené z konárika. Materiál tvoria vlákna stoniek imela (hairy coverings of mistletoe stems) vystlané machom a mäkkými trávami (zdroj: Wikipedia EN). Samica znáša 2–3 vajcia. Hniezdna sezóna v Nainital (Himaláje) zaznamenaná v júni a júli (zdroj: Wikipedia EN).

Inkubácia
Inkubujú obaja rodičia; orientačne asi 15 dní pre čeľaď Dicaeidae (zdroj: JRank Animals)

Biparentálna inkubácia — obaja rodičia sedia na vajciach (zdroj: Wikipedia EN). Dĺžka inkubácie pre čeľaď Dicaeidae je orientačne uvádzaná na asi 15 dní (zdroj: JRank Animals); pre druh D. ignipectus konkrétne nie je spoľahlivo overená — uvádzame ako orientačné pre čeľaď, nie druh-špecifické.

Liahnutie a kŕmenie mláďat
Obaja rodičia kŕmia; nestling period orientačne asi 15 dní pre čeľaď (zdroj: JRank Animals)

Mláďatá sú krmivé (altriciálne) — liahnu sa holé a slepé. Obaja rodičia aktívne kŕmia mláďatá (zdroj: Wikipedia EN). Dĺžka pobytu mláďat v hniezde je orientačne uvádzaná na asi 15 dní pre čeľaď Dicaeidae (zdroj: JRank Animals). Kľúčovou potravou sú plody imela a drobný hmyz.

Vyletenie a vývoj mláďat
Presné údaje o sfarbení juvenilov tohto druhu nie sú overené; pravdepodobne olivové bez červenej

Presné sfarbenie juvenilných jedincov tohto druhu nie je v dostupných zdrojoch detailne overené — analógiou so samicami a príbuznými druhmi sú juvenily pravdepodobne olivovohnedé bez červenej škvrny; červené sfarbenie hrudi samca nadobúdajú pelichaním. Po vyletení rodičia mláďatá ešte istý čas dokrmujú.

Pohlavná dospelosť
Pravdepodobne v prvom roku — presné údaje neoverené

Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch špecifikovaný — analógiou s porovnateľnými drobnými tropickými druhmi sa odhaduje na prvý rok života. Dožitie vo voľnej prírode nie je pre tento druh spoľahlivo zdokumentované (presné údaje neoverené).

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) Bobuliar ohnivoprsý 8–9 cm Bobuliar šarlátový 8,5–9 cm Bobuliar pestrý 9 cm Nektárovník purpurový 10–11 cm
Bobuliar ohnivoprsý Bobuliar šarlátový (Dicaeum cruentatum) Bobuliar pestrý (Dicaeum trigonostigma) Nektárovník purpurový (Nectarinia sperata)
Dĺžka8–9 cm8,5–9 cm9 cm10–11 cm
Váha7–9 g5–8 gcca 6–8 gcca 6–10 g
Dožitiepresné údaje neoverenédo cca 5 r (orientačne)presné údaje neoverenépresné údaje neoverené
OchranaIUCN LC (stabilná populácia), bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITES
CharakteristikaSamec: lesklé modrasto-čierne vrchné časti, krémový spodok, jasne červená hrudná škvrna, úzky čierny pásik pozdĺž brucha; samica: olivová zhora, béžová zdola, bez červenej — výrazný pohlavný dimorfizmusSamec: šarlátovo-červený pruh od temena po celý chrbát a kostrc, modročierne boky a krídla, belavý spodok — červená pozdĺž celého chrbta (nie len na hrudi); samica: olivohnedá so šarlátovým kostrcomSamec: modrý vrch, výrazne oranžový spodok — bez červenej na hlave ani hrudi; samica: olivohnedá bez červenej; odlišuje sa oranžovým bruchom samca a absenciou červenej hrudnej škvrnySamec: fialovo-tmavý s iridirigentným kovovým leskom; samica: olivovo-hnedá; čeľaď Nectariniidae (sunbird) — dlhý zahnutý zobák na sanie nektáru, väčší než bobuliar; nie je plodožravec imela
AreálHorské a podhorské lesy prevažne nad 1 000 m n. m. — vých. Himaláje, juh Číny, Indočína, Mjanmarsko, Malajský polostrov, Sumatra, Filipíny; prevažne stály druh; špecializovaný plodožravec imelaNepal, India, Bangladéš, Mjanmarsko, Thajsko, Indočína, juh Číny, Malajský polostrov, Sumatra, Borneo — stály nížinný druh záhrad a okrajov lesov, na rozdiel od ohnivoprsého nežije vysoko v horáchMalajský polostrov, Sumatra, Borneo, Filipíny a ďalšie ostrovy JV Ázie; záhrady a okraje lesov v nížinách a stredných výškach; lokálne sympatrický s bobuliarkou ohnivoprsouJV Ázia, Malajský polostrov, Filipíny; záhrady, lesy — oba druhy obsadzujú koruny tropických stromov, ale patria do odlišných čeľadí a majú odlišné potravné stratégie

Zaujímavosti

1

Červená hrudná škvrna — kľúčový znak samca — najcharakteristickejším znakom samca je nápadná jasne červená škvrna na hrudi kontrastujúca s lesklými modrasto-čiernymi vrchnými časťami a krémovým spodkom. Od hrude smerom nadol vedie úzky čierny pruh pozdĺž stredu brucha — táto kombinácia je v teréne jednoznačná.

2

Samica bez červenej — olivovo-béžová — na rozdiel od výrazného samca je samica tmavoolivová zhora (hlava, chrbát, krídla) a béžová zdola s olivovými bokmi a bledým spodným zobákom. Bez červenej škvrny na hrudi. Identifikácia samice je náročnejšia — pomáha biotop (výška nad 1 000 m) a spoločný výskyt s farebným samcom.

3

Rozdiely od príbuzných druhov — od D. cruentatum (bobuliar šarlátový) sa samec líši tým, že má červenú len na hrudi (nie šarlátový pruh po celom chrbte od temena). Od D. trigonostigma (bobuliar pestrý) sa odlišuje červenou hrudnou škvrnou a absenciou oranžového spodku. Samica sa od samíc oboch príbuzných druhov ťažko odlišuje — pomáha nadmorská výška a poloha lokality.

4

Horský špecialista nad 1 000 m — na rozdiel od nížinných príbuzných (D. cruentatum, D. trigonostigma) žije bobuliar ohnivoprsý prevažne nad 1 000 m n. m. v temperate a subtropických horských lesoch. Cornell BOW ho charakterizuje ako druh typický pre horské lesy od Himalájí po Malajský polostrov.

5

Kľúčový rozširovač semien imela v horách — druh bol dokumentovaný ako primárny rozširovač semien imela Scurrula v nepálskych Himalájoch. Po konzumácii lepkavých bobúľ otrúsi alebo upustí semená na konáre stromov — tam imelo klíči. Bobuliar a imelo sú ekologicky navzájom závislé.

6

Hlas ako strihy nožnicami — hlas druhu je opisovaný ako prirovnanie k strihu nožnicami a ostré staccato tsit (zdroj: Wikipedia EN, thainationalparks.com). Ide o jeden z charakteristickejších hlasov malých vtákov horských lesov Ázie — akonáhle ho raz spoznáte, ľahko ho identifikujete aj bez vizuálneho kontaktu.

7

Vakovité hniezdo z vlákien imela — stavba hniezda je typická pre celú čeľaď Dicaeidae: vakovité s bočným vchodom, vyrobené predovšetkým z vlákien (hairy coverings) stoniek imela vystlaných machom a mäkkou trávou. Hniezdo visí z konárika v korunách stromov.

8

Biparentálna starostlivosť — obaja rodičia inkubujú vajcia aj kŕmia mláďatá (zdroj: Wikipedia EN). Inkubačná aj nestling perióda sú orientačne uvádzané na asi 15 dní pre čeľaď Dicaeidae (JRank Animals). Táto recipročná starostlivosť je v rámci čeľade typická.

9

Druhý najmenší vták Taiwanu — taiwanský poddruh D. i. formosum bol identifikovaný ako druhý najmenší vták Taiwanu (zdroj: Taiwan National Museum of Natural Science), pričom je kľúčovým rozširovačom semien imela na ostrove. Táto ekologická rola je spoločná pre všetky populácie druhu.

10

Rozsiahly areál s viacerými poddruhmi — nominátny poddruh D. i. ignipectus obýva pevninu (Himaláje až pevninskú JV Áziu), kým D. i. formosum (Taiwan), D. i. luzoniense (Luzon), D. i. bonga (Samar), D. i. apo (Negros, Mindanao) a D. i. beccarii (Sumatra) sú ostrovné poddruhy — celkovo jeden z najrozšírenejších horských flowerpeckerov Ázie.

Taxonomická klasifikácia

species Bobuliar ohnivoprsý (Dicaeum ignipectus)
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves (vtáky)
Rad Passeriformes (vrabcotvaré)
Čeľaď Dicaeidae (kvetárikovité)
Rod Dicaeum Temminck, 1820
Druh Dicaeum ignipectus (Blyth, 1843)
Poddruh SR V SR ani v Európe sa druh vo voľnej prírode nevyskytuje — pôvodný areál je horská Ázia od Himalájí po JV Áziu. V avikultúre sa prakticky nechová.
Poddruhy Rozoznávajú sa tieto poddruhy: D. i. ignipectus (nominát — Himaláje, Bangladéš, Mjanmarsko, sev. Thajsko, Indočína, juh Číny); D. i. formosum (Taiwan); D. i. luzoniense (Luzon, Filipíny); D. i. bonga (Samar, Filipíny); D. i. apo (Negros a Mindanao, Filipíny); D. i. beccarii (Sumatra). Niektoré zdroje uznávajú aj D. i. dolichorhynchum (Malajský polostrov). Druhové meno ignipectus pochádza z latinského ignis (oheň) a pectus (hruď) — odkaz na červenú hrudnú škvrnu samca.
Avibase_ID 907DF569FE02989D

? Často kladené otázky

V praxi takmer nie. Bobuliar ohnivoprsý je voľne žijúci horský plodožravec špecializovaný na plody imela a horské bobule — v európskej avikultúre nie je etablovaný a chovateľské skúsenosti s ním prakticky neexistujú. Druh potrebuje trvalý prístup k čerstvým plodám a nektáru, nie zrninovú zmes. Stránka má preto predovšetkým atlasový a poznávací charakter.

Pohlavný dimorfizmus je výrazný. Samec má lesklé modrasto-čierne vrchné časti (hlava, chrbát, krídla), krémový spodok s jasne červenou škvrnou na hrudi a úzkym čiernym pruhom pozdĺž brucha. Samica je tmavoolivová zhora a béžová zdola bez akéhokoľvek červeného sfarbenia — olivové boky a bledý spodný zobák. Identifikácia samice v teréne je ťažšia; pomáha spoločný výskyt s farebným samcom a biotop nad 1 000 m.

Je to špecializovaný plodožravec naviazaný predovšetkým na plody imela (Loranthaceae, napr. Scurrula spp. v Himalájoch) a iné drobné horské bobule. Dopĺňa nektár a príležitostne hmyz (dôležitý pri kŕmení mláďat). Nie je to semenožravec — tvrdé suché semená nekonzumuje. V horách Nepálu bol dokumentovaný ako kľúčový rozširovač semien imela.

Areál zahŕňa východné Himaláje (India, Nepál, Bhután, sev. Bangladéš), Mjanmarsko, Thajsko, celú Indočínu, juh Číny, Malajský polostrov, Sumatru a Filipíny. Druh žije prevažne nad 1 000 m n. m.; čínske populácie v zime zostupujú do nižších polôh. Je to prevažne stály druh — nevykonáva dlhé sezónne migrácie.

Od bobuliarky šarlátovej (D. cruentatum): samec šarlátovej má červenú pozdĺž celého chrbta od temena po kostrc — ohnivoprsá má červenú iba na hrudi a modrasto-zelený chrbát. Od bobuliarky pestrého (D. trigonostigma): samec pestrého má oranžový spodok a modrý vrch bez akejkoľvek červenej — ohnivoprsá má červenú škvrnu presne na hrudi a béžový/krémový spodok. Nadmorská výška je tiež pomôckou — ohnivoprsá žije vyššie.

IUCN hodnotí druh ako Least Concern (LC) — najmenej ohrozený (zdroj: BirdLife DataZone, Wikipedia EN, Cornell BOW). Populačný trend je stabilný — druh je bežný naprieč rozsiahlym horským areálom. Cornell BOW uvádza, že druh je pravdepodobne bez zasadného ohrozenia vďaka výskytu aj v degradovaných biotopoch. Nie je zaradený v CITES. Slovenský zákon 543/2002 Z. z. sa naňho priamo nevzťahuje (nie je pôvodným druhom SR).

Hlas tvorí ostré volanie prirovnávané k strihu nožnicami a opakovane prednášané staccato tsit (zdroj: Wikipedia EN, thainationalparks.com). Pri alarme alebo vzrušení sa ozýva rýchlymi krátkymi hlásky. Pieseň samca je jednoduchá séria vysokých tónov z exponovaného bidla. Hlas je charakteristický a v horských lesoch Ázie ľahko rozoznateľný po naučení. Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený.

ZDROJ: Avibase (Dicaeum ignipectus, ID 907DF569FE02989D, SK názov bobuliar ohnivoprsý, https://avibase.bsc-eoc.org/species.jsp?avibaseid=907DF569FE02989D), Wikipedia EN (Fire-breasted flowerpecker — taxonómi

 Video — Bobuliar ohnivoprsý

Bobuliar ohnivoprsý (Dicaeum ignipectus) — spev a hlas v prírode

Bobuliar ohnivoprsý (Dicaeum ignipectus) — správanie, biotop a hlas

 Cudzie názvy

Anglicky:   Fire-breasted Flowerpecker, Česky:   květozob indomalajský, Nemecky:   Feuerbrust-Mistelfresser, Španielsky:   Picaflores pechofuego, Francúzsky:   Dicée à gorge feu, Taliansky:   Beccafiore pettoigneo, Holandsky:   Indische Honingvogel, Portugalsky:   pica-flor-flamejante, Poľsky:   kwiatówka ognista, Maďarsky:   presné údaje neoverené, Rusky:   Огненногрудый цветоед, Japonsky:   ハナドリ, Latinsky:   Dicaeum ignipectus (Blyth, 1843)