Amarant tmavý

Slovenské meno „amarant tmavý" odkazuje na jeho tmavé sfarbenie v rámci rodu amarantov (Lagonosticta), kým anglické meno African firefinch („africká ohnivá pinka") a latinské rubricata (od ruber = červený) zdôrazňujú ohnivo červenú farbu. Samec má tmavo karmínovo červenú tvár, hrdlo a celý spodok tela, sivý vrch hlavy, tylo a krk, olivovohnedý chrbát, čierny chvost a jemné biele bodky na hrudi a bokoch; zobák je tmavý modrosivý s ružovkastou bázou (odtiaľ aj meno „modrozobý amarant"). Samica je matnejšia a hnedastejšia. Je to drobná pinka ~10–11 cm z čeľade astrildovitých, pôvodom zo subsaharskej Afriky.

Oba sú drobné africké amaranty (rod Lagonosticta) s červeným samcom, no líšia sa: amarant tmavý (L. rubricata) je tmavší (tmavo karmínová červeň, sivá hlava, olivovohnedý chrbát), má tmavý modrosivý zobák a žije vo vlhkejších húštinách, na okrajoch lesov a vo vysokej tráve. Amarant červenozobý (L. senegala) je svetlejší a jasnejší (sýta až ružovkastá červeň), má nápadný ružovočervený zobák a žije v suchších, často ľudských biotopoch (záhrady, okolie domov). Pri oboch je samica matnejšia a hnedastejšia; rozhodujúcim rozlišovacím znakom je farba zobáka (tmavý vs. červený) a celkový tón sfarbenia.

Skôr nie — patrí medzi náročnejšie astrildovité pinky, najmä počas aklimatizácie. Hoci je krásny, družný a po zabehnutí jeden z najľahšie odchovateľných amarantov, je citlivejší a chúlostivejší než zebrička či bengalka: vyžaduje stabilné teplo (tropický druh, teplota by nemala klesnúť pod ~20 °C, neznáša chlad ani prievan), pokoj (stres je počas aklimatizácie nebezpečný) a najmä pravidelnú živú potravu (múčne červy, pinkie, vošky, termity), bez ktorej neodchová mláďatá. Odporúča sa až po skúsenosti s ľahšími druhmi (zebrička, bengalka, astrild obyčajný). Pre mierne pokročilého chovateľa je však vďačnou a okrasnou voliérovou pinkou.

Spievajú obe pohlavia, ale len jemný, tichý, vysoko ladený spev — zmes čistých hvizdov, jemných trilkov, piskľavých tónov a šveholenia (často mäkké „tsíí-tsí-tsí"). Oba vtáky sa dorozumievajú tenkými, vysokými kontaktnými volaniami (mäkké „pít/píp", stúpavý trilok), pri vyrušení zaznie drsnejšie „tikanie". Hlas je tichý a nerušivý, nepreniká cez steny, takže je druh vhodný aj do bytu. Rozprávať ani napodobňovať melódie sa NEnaučí — astrildovité pinky túto schopnosť nemajú (na rozdiel od papagájov). Spev je vrodený a mláďatá sa ho učia od rodičov.

Chová sa v páre. Vo voľnej prírode žije v pároch a malých rodinkách a v zmiešanej spoločnosti býva pomerne pokojný a znášanlivý — v dostatočne priestrannej, husto zarastenej voliére ho možno mimo hniezdenia kombinovať s inými pokojnými drobnými astrildmi. V hniezdnom období sa však pár stáva teritoriálnejším, preto sa hniezdiaci pár drží samostatne a do jednej klietky sa počas odchovu nedáva viac amarantov (riziko naháňania). Spárovaný pár je prirodzená a vhodná zostava; samec sa od matnejšej samice rozozná sýtejšou červeňou a spevom.

Keďže je čulý a potrebuje lietať, bežná malá klietka mu dlhodobo nestačí — uprednostni voliéru alebo aspoň priestrannú letovú klietku od ~100 cm dĺžky, najlepšie hustejšie zarastenú vetvičkami a húštím, aby mal citlivejší vták kde sa skryť a kde skryto hniezdiť (to znižuje stres). Rozstup drôtov max. 10–12 mm. Vybav ju bidielkami rôznej hrúbky, plytkou miskou na kúpanie a krytým hniezdom na nocovanie. Pochádza z tropickej subsaharskej Afriky, preto neznáša mráz, prudké ochladenie ani prievan — vyžaduje stabilné teplo (teplota by nemala klesnúť pod ~20 °C, ideálne 20–26 °C) a min. ~12 h svetla; vonkajšia voliéra potrebuje v zime suchý, vykurovaný a bezprievanový úkryt. Klietku/voliéru umiestni do teplej pokojnej miestnosti, nie na priame slnko ani do prievanu.

Samec stavia guľaté, baňaté hniezdo s bočným vchodom z dlhých stebiel trávy a jemných metličiek — v chove v búdke, košíčku alebo v húští nízko nad zemou. Samička znáša zvyčajne 3–6 (najčastejšie 4–5) vajec, na ktorých sedia cez deň striedavo obaja rodičia (v noci samica); inkubácia trvá ~13–14 dní. Mláďatá kŕmia oba rodičia a v tomto období je nevyhnutná hojná živá potrava (múčne červy, pinkie, vaječné kukly, vošky, termity) — bez dostatku živočíšnych bielkovín mláďatá nedokŕmia a vyhadzujú ich z hniezda, čo je najčastejšia príčina zlyhania odchovu. Mláďatá vyletujú približne po dvoch týždňoch a rodičia ich ešte ~3–4 týždne dokrmujú. Vyfarbenie dospelých dosiahnu postupne v priebehu niekoľkých mesiacov, pohlavnú zrelosť okolo 6 mesiacov, do chovu ich však zaraď až po ~9–12 mesiacoch. Počas hniezdenia vtáky zbytočne nerušíš a hniezdiaci pár drž samostatne.

Najväčším rizikom je podchladenie — je to tropický druh mimoriadne citlivý na chlad, prudké ochladenie a prievan (teplota by nemala klesnúť pod ~20 °C), ktoré ho rýchlo oslabia a otvoria cestu infekciám. Počas úvodnej aklimatizácie je nebezpečný aj stres a preplnenie klietky. Z parazitárnych chorôb hrozia vzdušníkové (tracheálne) roztoče (Sternostoma tracheacolum) — „klikavé" dýchanie a dýchanie s otvoreným zobákom, bez liečby (ivermektín od veterinára) môžu skončiť udusením — a kokcidióza a črevné parazity (riedky trus, chudnutie). U samičiek hrozí zadržanie vajca pri nedostatku vápnika a chlade. Prevencia: stabilné teplo bez prievanu, pokoj, hojná živá potrava a pestrá strava, priestranná voliéra s húštím, trvalý prísun vápnika (sépiová kosť, grit), suché a čisté prostredie, karanténa nových vtákov 2–4 týždne a pri akomkoľvek príznaku (nahrbený vták s napuchnutým perím, sťažené dýchanie) rýchla návšteva aviárneho veterinára — drobné vtáky chradnú veľmi rýchlo.