Otus — Strigidae (sovovité)
5 diagnostických znakov: (1) veľká scops-myšiarka — 23–25 cm vs 16–20 cm u Otus scops; (2) béžový krčný pás (collar) — odlišuje od príbuznej O. lettia; (3) oranžové oči (niekedy hnedé v sivohnedej morfe); (4) krátke perové „ušá" — 1,5–2,5 cm; (5) dva farebné morfy — sivohnedá a červenohnedá, niekedy v rámci jednej znášky.
Vlastné znaky druhu:
Najadaptabilnejšia sova indického subkontinentu — hniezdi priamo v dedinách v dutinách mango stromov, banyánov, kokosových paliem a chrámov. Hustota 1–3 páry/km² v dedinskom prostredí.
Diagnostické volanie je krátke vzostupné „what?" alebo „whuk?" — jedna slabika 0,4–0,6 s, frekvencia 700–900 Hz, opakovaná každých 8–15 s. Samec volá nižšie, samica vyššie a kratšie. Pár duetuje pri toku v decembri–marci. Pri obrane hniezda klapanie zobákom a syčanie. Mláďatá pískajú „kruí" pri kŕmení.
Samec volá „what?" zo stromu pri dedine, samica odpovedá. Pár duetuje, vrchol vokalizácie január–február.
Vajcia biele, oblé, ~31 x 27 mm. Kladie do dutiny stromu bez výstelky. Znáška január–máj v závislosti od regiónu.
Sedí samica, samec donáša korisť. Inkubácia začína prvým vajcom — mláďatá sa líhnu asynchrónne.
Mláďatá pokryté bielym pjavým perím, ~15 g pri liahnutí. Samica zahrieva, oba rodičia kŕmia.
Mláďatá opúšťajú dutinu pri 4 týždňoch, najprv „branching" na okolitých vetvách. Plne lietajú v 6 týždňoch. Závislé do júna–júla.
Juvenily sa rozptyľujú do okolitých dedín. Pohlavná zrelosť v 1. roku. Dlhovekosť 5–10 r v prírode.
| Myšiarka indická škvrnná | Myšiarka andamanská | Myšiarka nikobá | Myšiarka východná | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 23–25 cm | 18–20 cm | 20–22 cm | 16–20 cm |
| Váha | 125–152 g | ~90 g | 80–100 g | 60–135 g |
| Dožitie | 5–10 r. | 5–10 r. | 5–10 r. | 4–6 r. |
| Hlučnosť | 2/5 | 3/5 | 4/5 | 3/5 |
| Cena (SK) | IUCN LC | IUCN LC | IUCN NT | Chránená (SR) |
| Povaha | Krátke „ušá", oranžové oči, béžový collar | Menšia, žlté oči, brown a rufous morfa | Stredne veľká, tmavá, jemné prúžky | Sivohnedá, žlté oči, migrantná |
| Dostupnosť v SR | Indický subkontinent, dediny a sady | Endemit Andamán a Interview Island | Endemit Veľkého Nikobaru | EU/Mediterán, migruje do Afriky |
Príznaky: Krvácanie, slabosť, smrť do 7 dní po požití otráveného hraboša alebo hmyzu
Najvýznamnejšia lokálna hrozba v poľnohospodárskych oblastiach. Antikoagulačné rodenticídy a organofosfáty.
Príznaky: Pokles dostupných hniezdnych dutín, zníženie hustoty párov
Vyrubovanie starých mango stromov a banyánov pri rozširovaní dediny.
Príznaky: Biele povlaky v hltane, neschopnosť prijímať potravu
Prenášaná požitím infikovaných holubov.
Príznaky: Stratené mláďatá, zranené dospelé pri pozemnom love
Dedinské mačky a psy lovia mladé sovy pri „branching" fáze.
Myšiarka indická škvrnná je najväčšia z rodu Otus (scops-myšiarky) — 23–25 cm a 125–152 g, ďaleko nad priemerom rodu (15–20 cm).
Existuje v dvoch farebných morfách — sivohnedá a červenohnedá — niekedy v rámci jednej znášky. Morfy odzrkadľujú adaptáciu na vegetatívne prostredie (sivá v lesoch, hrdzavá v dedinách).
Pennant 1769 popísal druh v knihe Indian Zoology ako Strix bakkamoena podľa exempláru zo Srí Lanky — odtiaľ druhový epitet z tamilského „bakkamuna" („chestnut owl"). Pennant bol britský zoológ.
Charakteristický béžový krčný pás (collar) ho odlišuje od príbuznej myšiarky vychodnej (Otus lettia), ktorá je dnes oddeleným druhom (IOC v15.2).
Žije v najtesnejšom kontakte s človekom spomedzi indických sov — bežne hniezdi v sadoch okolo chrámov, dedín a poľnohospodárskych usadlostí. V Tamilnadu hniezdi aj v palmách datľových.
V Srí Lanke (nominátna forma bakkamoena) je najbežnejšia sova ostrova. Lokálne nazývaná „Bassa", pravidelne lovená denníkmi a vranami.
V Pakistane (poddruh deserticolor) je sucho-prispôsobená forma s ľahšie sfarbeným perím, prispôsobená Thar púšti a okrajom Pandžábu.
Myšiarka indická škvrnná je najväčšia z rodu Otus (scops-myšiarky) — dĺžka 23–25 cm, rozpätie krídel 60–66 cm, hmotnosť 125–152 g. Pre porovnanie: európska myšiarka východná (Otus scops) má len 16–20 cm. Pohlavný dimorfizmus minimálny.
Žije v dedinách, sadoch a kultúrnej krajine celého indického subkontinentu — India, Srí Lanka, Pakistan, Nepál, Bangladéš. Najbežnejšia okolo mango plantáží, banyánov, palmových chrámov. Areál 0–2 400 m. Najtesnejší kontakt s človekom spomedzi všetkých indických sov.
Je oportúnny generalista: hmyz 50 % (saranče, modlivky, chrobáky, motýle pri lampách), cicavce 25 % (myši, hraboše, piskor, mladé potkany), vtáky 10 % (vrabce), plazy 10 % (gekoni, Calotes), iné 5 % (pavúky, žaby).
Existujú 2 farebné morfy: sivohnedá a červenohnedá, niekedy v rámci jednej znášky. 4 poddruhy: bakkamoena (Srí Lanka, nominátna), gangeticus (povodie Gangy), marathae (Deccan, stredná India), deserticolor (Pakistan, sucho-prispôsobená).
Diagnostické volanie je krátke vzostupné „what?" alebo „whuk?" — jedna slabika 0,4–0,6 s, frekvencia 700–900 Hz, opakovaná každých 8–15 s. Pár duetuje pri toku, samec volá nižšie. Najintenzívnejšie december–marec. Volanie je charakteristický zvuk indických dedín a Srí Lanky.
Áno — patrí medzi najadaptabilnejšie sovy indického subkontinentu. Hniezdi v dutinách starých mango stromov, banyánov, kokosových paliem a chrámov priamo v dedinách. Hustota 1–3 páry/km² v dedinskom prostredí. Tolerantná k pouličným lampám — pri nich loví hmyz.
IUCN: LC (Least Concern), jedna z najbežnejších sov indického subkontinentu. V Indii chránená podľa Wildlife Protection Act 1972 (Schedule IV). Hlavné lokálne hrozby: pesticídy v poľnohospodárstve, vyrubovanie starých stromov pri urbanizácii.
Druh popísal Thomas Pennant 1769 v Indian Zoology ako Strix bakkamoena podľa exempláru zo Srí Lanky. Druhový epitet z tamilského „bakkamuna" (chestnut owl). Súčasný rod Otus stanovil Pennant 1769. Predtým označované populácie ako poddruhy boli oddelené (O. lettia, O. semitorques) ako samostatné druhy (IOC v15.2).
Etymológia: Otus = gr. „rohatá sova"; bakkamoena z tamilského „bakkamuna" (chestnut owl).
Zdroj: IOC World Bird List v15.2, BirdLife DataZone, Avibase.
Areál: celý indický subkontinent — India, Srí Lanka, Pakistan, Nepál, Bangladéš. V Himalájach do 2 400 m (východné). Vyhýba sa hustému dažďovému lesu, preferuje kultúrnu krajinu.
V Indii chránená podľa Wildlife Protection Act 1972 (Schedule IV). CITES Appendix II (celá čeľaď Strigidae).
Indian Scops-Owl — žabovité „wuk?" volania
