Najväčší a najstarší zo štyroch švajčiarskych salašníckych psov — krátkosrstý trikolórový obor, ktorý kedysi ťahal naložené vozíky mliekarov a mäsiarov. Pokojný a oddaný, no s telom obra: rastie dlho a v šteňacom veku potrebuje kĺbovo bezpečný pohyb. Táto stránka to hovorí narovinu.
Kosti a kĺby obrieho psa dozrievajú približne 18 – 24 mesiacov a nadmerný či nárazový pohyb im v šteňacom veku škodí. Posuňte vek šteňaťa a nástroj vám ukáže odporúčaný denný pohyb (pravidlo „5 minút na mesiac veku, 2× denne"), čo je bezpečné a čomu sa vyhnúť — a kedy sa smie pridať ťažná práca, ktorá má u tohto plemena hlbokú tradíciu.
Farebné pásma = zrelosť kostry. Značka ukazuje zvolený vek; spodná lišta, koľko ťažnej záťaže je v danom veku bezpečné.
Konkrétne, čo kĺbom obrieho šteňaťa pomáha a čo im v danom veku škodí.
Dospelý pes zožerie približne 500 – 600 g granúl denne, teda zhruba 15 – 18 kg mesačne. Kŕmte 2× denne (menšie porcie), veľké plemená sú citlivejšie na náhle plné brucho.
Prezývaný „kôň chudobného človeka" — dospelý obor má obrovskú silu. To je výhoda v cartingu, no aj dôvod, prečo musí od šteňaťa ovládať chôdzu na vôdzke bez ťahania za vodičom.
Krátky záber mladého veľkého švajčiarskeho salašníckeho psa — dobre vidno krátku trikolórovú srsť a pokojnú, zvedavú povahu plemena.
Obe plemená majú takmer identickú trikolórovú kresbu, a tak ich ľudia zamieňajú. Rozhodujúci je jeden pohľad na srsť: veľký švajčiarsky je krátkosrstý, bernský dlhosrstý. Veľký švajčiarsky je navyše väčší a ťažší.
Vľavo veľký švajčiarsky (krátka hladká srsť, mohutnejší), vpravo bernský (dlhá vlnitá srsť). Rovnaká kresba, iná dĺžka srsti aj veľkosť.
| Znak | Veľký švajčiarsky | Bernský |
|---|---|---|
| Srsť | krátka, tvrdá, dvojitá | dlhá, jemná, mierne zvlnená |
| Výška psa | 65–72 cm | 64–70 cm |
| Hmotnosť psa | ~50–64 kg | ~38–50 kg |
| Kresba | trikolóra (čierno-hrdzavo-biela) | trikolóra (čierno-hrdzavo-biela) |
| Česanie | ~1× týždenne | 2–3× týždenne |
| FCI číslo | N° 58 | N° 45 |
Štandard FCI opisuje veľkého švajčiarskeho ako sebavedomého, pozorného, ostražitého a nebojácneho v bežných situáciách, dobromyseľného a oddaného známym osobám, sebaistého k cudzím a stredného temperamentu. Je to spoľahlivý rodinný pes so silnou väzbou na svojich ľudí.
Oproti bernskému býva o niečo samostatnejší a tvrdohlavejší, preto oceňuje dôslednú, láskavú výchovu od šteňaťa a včasnú socializáciu. K deťom je láskavý, no ako každý mladý obor nevie odhadnúť svoju silu — kontakt s malými deťmi patrí pod dozor. Je pozorný ohlasovač a prirodzený strážca dvora, bez zbytočnej ostrosti.
Veľký švajčiarsky je mohutné, veľké až obrie plemeno. Pes meria v kohútiku 65 – 72 cm a suka 60 – 68 cm; hmotnosť psa sa pohybuje približne od 50 do 64 kg. Nasledujúce porovnanie ukazuje kohútikovú výšku psa oproti stojacej dospelej osobe.
Výška psa v kohútiku ≈ 70 cm oproti osobe vysokej 175 cm.
Na rozdiel od dlhosrstého bernského má veľký švajčiarsky krátku, tvrdú, dvojitú srsť s hustou podsadou (tmavosivá až čierna) a klasickou trikolórou: čierny podklad, symetrické hrdzavohnedé pálenie (líca, nad očami, vnútro uší, boky hrude, všetky štyri nohy, spodok chvosta) a biele znaky (lysinka na hlave a papuli, náprsenka, labky, koniec chvosta).
Údržba je nenáročná — bežne stačí česanie približne raz týždenne. Dvakrát ročne (jar, jeseň) prichádza silnejšie prelínanie podsady, vtedy pomôže častejšie prečesávanie. Nejde o „nelínajúce" plemeno; krátke chlpy sa uvoľňujú celoročne, počas prelínania výraznejšie.
Intenzita prelínania počas roka — zvýraznené mesiace = vrchol výmeny podsady.
Tip: počas prelínania pomôže pravidelné vyčesanie odumretej podsady — zbavíte psa uvoľnených chlpov naraz a srsť zostane vzdušná.
Predkovia plemena siahajú k mohutným rímskym molosom, ktoré prišli cez Alpy. Na švajčiarskych a stredoeurópskych farmách sa z nich stal univerzálny pracant: strážil dvor, poháňal dobytok a najmä ťahal naložené vozíky remeselníkov, mliekarov a mäsiarov na trh. Odtiaľ prezývka „Metzgerhund" (mäsiarsky pes) aj „kôň chudobného človeka".
S nástupom motorizácie okolo roku 1900 ťažní psi prakticky vymizli. Plemeno zachránil profesor Albert Heim: na výstave v Langenthale (1908) rozpoznal v dvoch krátkosrstých psoch veľký salašnícky typ. V roku 1909 ho švajčiarsky klub uznal ako samostatné plemeno, v roku 1912 vznikol chovateľský klub a v roku 1939 plemeno medzinárodne uznala FCI. Dnes ťažnú tradíciu udržiava carting ako rekreačný šport.
Cesta od ťažného mäsiarskeho psa k uznanému plemenu.
Plemeno je u nás pomerne raritné — vrhov je málo a takmer výhradne s preukazom pôvodu. Preto pri ňom nesledujeme denný cenový graf ako pri bežných plemenách; nižšie nájdete overený rozklad nákladov. Pozor: ako obrie plemeno je drahšie na krmivo aj výbavu.
Rozpätia vychádzajú z prehľadov nákladov na väčšieho psa a z kŕmnych tabuliek (pes ~50 kg zožerie ~15–18 kg granúl mesačne); súčty sú orientačné. Ako obrie plemeno veľký švajčiarsky žerie viac a potrebuje väčšiu výbavu — rátajte skôr s hornou hranicou.
Najbezpečnejšia cesta vedie cez chovateľské stanice zastrešené Slovenským klubom švajčiarskych salašníckych psov. Keďže je plemeno raritné, rátajte s čakaním na vrh — a o to obozretnejší buďte pri „ihneď dostupných" lacných ponukách bez papierov.



Majú takmer rovnakú trikolórovú kresbu (čierny podklad, hrdzavohnedé pálenie, biele znaky), preto ich laici zamieňajú. Najviditeľnejší rozdiel je srsť: veľký švajčiarsky je KRÁTKOSRSTÝ (tvrdá, hustá dvojitá srsť), kým bernský má DLHÚ, jemnú, mierne zvlnenú srsť. Veľký švajčiarsky je zároveň väčší a ťažší — v priemere zhruba o 2–3 cm vyšší a niekoľko kilogramov ťažší. Kratšia srsť tiež znamená o niečo menej česania.
Podľa štandardu FCI č. 58 majú psy kohútikovú výšku 65 – 72 cm a suky 60 – 68 cm. Štandard hmotnosť neuvádza; v praxi psy vážia približne 50 – 64 kg (často okolo 59 – 61 kg) a suky približne 45 – 50 kg. Ide o veľké až obrie, mohutne a pevne stavané plemeno — najväčší zo štyroch švajčiarskych salašníckych psov.
Obrie plemeno rastie dlho a jeho kĺby a rastové platničky dozrievajú približne do 18, niekedy až 24 mesiacov. Ako vodidlo poslúži pravidlo „5 minút na mesiac veku, dvakrát denne" riadenej chôdze na vôdzke — a to ako STROP, nie povinnosť. Voľná hra vlastným tempom je navyše v poriadku. Do dorastenia sa vyhnite nárazovému pohybu: skákaniu z auta a nábytku, dlhému behu vedľa bicykla a opakovanému behaniu po schodoch. Dospelý pes potom zvládne 1 – 2 hodiny pohybu a dlhé túry.
Plemeno bolo historicky ťažným psom, no reálnu ťažnú záťaž (carting, weight-pull) zaraďte až po dorastení kostry, teda spravidla po 18 – 24 mesiaci. Do jedného roka žiadny záprah — nanajvýš zvykanie na prázdny postroj. Súťažný weight-pull býva prístupný od 14 mesiacov s obmedzeniami, plný náklad však patrí až dospelému psovi v kondícii. Carting a ťažné skúšky sú dnes obľúbeným rekreačným športom, ktorý nadväzuje na pôvodné poslanie plemena.
Krátka dvojitá srsť s hustou podsadou je na úpravu nenáročná — bežne stačí česanie približne raz týždenne. Dvakrát ročne (jar, jeseň) však prichádza silnejšie prelínanie podsady a vtedy treba česať častejšie. Nejde o „nelínajúce" plemeno; s uvoľnenými chlpmi treba počítať. Oproti dlhosrstému bernskému je údržba srsti jednoduchšia.
Šteňa s preukazom pôvodu (PP) od chovateľskej stanice pod Slovenským klubom švajčiarskych salašníckych psov stojí zvyčajne približne 900 – 1 500 €, najčastejšie okolo 1 000 €. Plemeno je u nás pomerne raritné, takže vrhov je málo a treba rátať s čakaním. Podozrivo lacné šteňa „bez papierov" je varovný signál — riadny chovateľ psy bez PP nepredáva. Hľadajte cez SKSSP a Slovenskú kynologickú jednotu.
Povahovo je pokojný, spoľahlivý a silno naviazaný na rodinu, k deťom býva láskavý — pri malých deťoch však vždy pod dozorom, keďže mladý obor nevie odhadnúť svoju silu. Je o niečo samostatnejší a tvrdohlavejší než bernský, takže úplný nováčik by mal počítať s dôslednou výchovou od šteňaťa. Do bytu sa zmestí, ale ideálom je dom so záhradou a blízkosť rodiny; zle znáša samotu aj horúčavu.