Tučniak galapagos vs Tučniak cisársky

Strava — Tučniak galapagos

• Sardinka peruánska (Sardinops sagax) — hlavná korisť ~50 % stravy
• Sardelka peruánska (Engraulis ringens) — sezónne pri nástupoch Humboldtovho prúdu
• Mullet galapagosský (Mugil galapagensis) — endemická ryba
• Drobné kalmáre v studených vodách
• Krevety a kôrovce — okrajovo
• Mladé treska a iné drobné ryby
• Strava výlučne počas nástupov Humboldtovho prúdu — chladné vody bohaté na ryby

Strava — Tučniak cisársky

• Antarktická ryba strieborná (Pleuragramma antarctica) — hlavná korisť ~55 % stravy, kŕdľová ryba pod ľadom
• Krill antarktický (Euphausia superba) — sezónne pri okraji ľadu, vrchol jún–august
• Kalmár antarktický (Psychroteuthis glacialis) — pomaly plávajúci, lovený v hĺbke 200–400 m
• Kalmár Kondakovia longimana — najväčší kalmár v stravách tučniaka cisárskeho
• Antarktická ryba ľadovcová (Notothenia) — z rodu nototheniidae
• Drobné ryby čeľade Myctofidae — bioluminiscenčné, lovené v hĺbke 100–500 m
• Ryby Trematomus — žijúce pod morským ľadom v Antarktíde

O druhu — Tučniak galapagos

Tučniak galapagos (Spheniscus mendiculus) je najsevernejší tučniak sveta — jediný druh, ktorý hniezdi na rovníku. Výška 49–53 cm, hmotnosť 1,7–2,6 kg — najmenší tučniak rodu Spheniscus a druhý najmenší tučniak sveta (po tučniakovi maličkom Eudyptula minor 30 cm). Druh popísal C. J. Sundevall v roku 1871. Endemit Galapágskeho súostrovia (Ekvádor) — neexistuje nikde inde na svete. Najmä ostrovy Fernandina (~80 % populácie) a Isabela (juhozápadné pobrežie), výnimočne Santiago, Floreana, Bartolomé. Globálna populácia ~1 200 jedincov (BirdLife International 2024, IUCN Red List 2024 — Endangered), drastický pokles z ~10 000 v 1970s na ~1 200 v 2024. Sfarbenie: čierna chrbtová strana, biele brucho, biela 'C'-stvarovaná línia na hlave (od oka cez krk), jeden tenký čierny pás na hrudi, čierny zobák s ružovou základňou. Mláďatá sivé bez plameňov. Najbližšie príbuzný druh tučniak Humboldti (S. humboldti, Peru a Čile) — divergencia ~4 mil. rokov. Adaptácia na rovníkové podmienky: žije v lávových jaskyniach a štrbinách chránených pred páľaním slnka (tropická teplota +30 až +40 °C), aktívna v skorých ranných hodinách a v podvečer, kŕmenie len počas nástupov chladného Humboldtovho prúdu (+18 až +22 °C) z juhu. El Niño je existenčná hrozba — periodické otepľovanie pacifických vôd (+5 až +10 °C nad normál) znižuje produktivitu a zabíja zásoby rýb. Pri El Niño 1982/83 zomrelo 77 % populácie (z ~10 000 na ~2 300), pri El Niño 1997/98 ďalších 65 %. Populácia sa nezotavila — k 2024 len ~1 200 jedincov. Rezidentný druh — nemigruje, žije pri ostrovoch celý rok. Hniezdi celoročne v lávových jaskyniach, vrchol apríl–máj a august–september, znáška 2 vajec, striedavá inkubácia obidvomi rodičmi 38–40 dní. Mláďatá kŕmené regurgitovanou rybou 60–65 dní, vzletajú vo veku 60–65 dní. Pohlavná zrelosť 3–4 roky, dlhovekosť 15–20 rokov. Hlavné hrozby: El Niño a klimatická zmena (frekvenčné El Niño udalosti narastajú), introduked predátori (mačky, krysy, psy — zabíjajú vajcia a mláďatá), komerčný rybolov (konkurencia o sardinky a sardelky), plastové odpadky v Galapágskej rezervácii. Galapagos Conservancy, Charles Darwin Foundation a Galapagos National Park aktívne chránia druh — inštalujú umelé hniezdne lávové jaskyne, monitorujú populáciu, sledujú El Niño cykly.

O druhu — Tučniak cisársky

Tučniak cisársky (Aptenodytes forsteri) je najväčší a najťažší žijúci tučniak sveta — výška 110–130 cm, hmotnosť 22–45 kg (samce väčšie ako samice). Druh popísal G. R. Gray v roku 1844, pomenovaný po nemeckom prírodovedcovi Johannovi Reinholdovi Forsterovi (účastník Cookovej druhej cesty 1772–1775). Areál: celá Antarktída — kruhový pás okolo kontinentu, hniezdi na pevnom morskom ľade (fast ice) pri pobreží, ~66 známych kolónií, ~60 % vo Weddellovom a Rosskom mori. Globálna populácia ~595 000 dospelých (BirdLife International 2024, IUCN Red List 2024 — Near Threatened), klesajúca. Sfarbenie: čierna chrbtová strana a hlava, biele brucho, žlté plamy po stranách krku a hrudi (žltohnedý odtieň), oranžovo-žltý zobák. Mláďatá sivé, neskôr s bielou maskou na tvári. Jediný vták hniezdiaci v antarktickej zime — samice znesie v máji–júni jediné vajce (~470 g), odovzdá ho samcovi a odchádza na 60–70 dní loviť na more (200–500 km daleko). Samce inkubujú vajce 64–67 dní v antarktickej noci pri teplotách -40 °C a vetroch až 200 km/h, držia ho na nohách pod brood patch (kožný záhyb s hustou perinou). Bez jedenia stratia ~50 % telesnej hmotnosti (z 38 kg na 22 kg). Huddle behaviour — vtáky sa združujú v hustých skupinách 5 000–10 000 jedincov, periodicky sa striedajú vonkajšie a vnútorné pozície (cyklus ~1 hodina). Mláďatá liahnu v júli–auguste, samica sa vracia s plným bruchom rýb a kalmárov, kŕmi mláďa regurgitovanou potravou. Rodičia sa striedajú v starostlivosti až do decembra, kedy mláďatá opúšťajú kolóniu a plavú na more. Pohlavná zrelosť 5–6 rokov, dlhovekosť 15–20 rokov v prírode (rekord 39 rokov v zajatí). Najhlbší potápač zo všetkých vtákov — typická hĺbka 100–250 m, rekord 565 m, doba ponoru typicky 5–12 minút, max. 32 minút. Hlavné hrozby: strata morského ľadu kvôli klimatickej zmene (modely predpovedajú vyhynutie do 2100), úbytok krillu antarktického, vtáčia chrípka (H5N1 dokumentovaný v Antarktíde 2023–2024), turistický tlak na kolónie, znečistenie ortuťou a plastami.